Na ryžovaní zlata sa zbohatnúť nedá

"Ja a dobrodružný typ?" schuti sa zasmiala Helena Režná (49). "Kým som spoznala manžela, na dovolenky som chodila k moru, do slušného hotela. Ísť pod stan niekam do divočiny mi ani len nenapadlo," spomína.

Do víru trampského života zlatokopov sa vrhla až ako mladá mamička dvoch detí.
"Manžel chodil na súťaže zlatokopov takmer každý víkend. Mne aj deťom chýbal, a tak som mu po čase dala na výber. Buď zoberie celú rodinu, alebo má po zábave." A tak začala na súťaže vyrážať kompletná štvorčlenná zostava Režných.

"Od mája do októbra sme žili ako kočovníci. Večne niekde pod stanom, s malými deťmi. Dodnes mám pred očami nášho syna Miška. Už ako štvorročný začal ryžovať. Stál v studenej vode, drkotal zubami a nožičky mal celé modré od zimy. Tŕpla som sa, že nachladne, ale z vody sme ho nevedeli dostať," spomína.
Spočiatku sa len prizerala a z diaľky povzbudzovala manžela. Stáť v kadi so studenou vodou, krúžiť tanierom a hľadať zlatinky jej nepripadalo ktovie ako vzrušujúce. Až raz zobrala do rúk tanier aj ona. "Pretekalo desať žien a mne sa podarilo obsadiť tretie miesto. Hneď na prvý pokus, na čo som bola veľmi hrdá. Povzbudilo ma to a už som v ryžovaní lietala," hovorí.

Jej zlatá horúčka sa s každým získaným ocenením stupňovala. "Začala som v deväťdesiatych rokoch. Slovenskí zlatokopi si najčastejšie merali sily v Hodruši-Hámroch, Kremnici či Banskej Štiavnici. Registrovaných nás bolo okolo 250 a tvorili sme jednu veľkú rodinu. Nebolo to len o súťažení, bol to istý životný štýl," hovorí a pokračuje: "Časom ma zlákalo aj zahraničie. Je to ako u športovcov. Aj tí sa po domácich úspechoch túžia blysnúť za hranicami."

Jej prvou pokorenou "zlatou baštou" sa v roku 1996 stalo susedné Rakúsko. "Okrem majstrovstiev sveta a Európy si niektoré krajiny robia aj svoje republikové majstrovstvá. Namiesto dovoleniek tak chodím krížom-krážom po Európe a ryžujem zlato."

Tretia najúspešnejšia na svete
Aj keď sen všetkých zlatokopov, Aljašku, dosiaľ nepokorila, na Ameriku s nostalgiou či smútkom spomínať nemusí. Jej najväčší úspech sa viaže práve k tomuto kontinentu. V roku 1998 sa stala treťou najúspešnejšou zlatokopkou na svete, keď v boji o medaily v kalifornskom Colome tromfla 120 žien z osemnástich krajín sveta.

"Najväčší rešpekt medzi zlatokopmi majú jednoznačne Fíni. Pestujú dlhoročnú tradíciu a na súťaže chodia v silných zostavách. Aj ženy, aj muži. Čo je zaujímavé, Američania v bojoch nikdy veľa vody nenamútia." Počas piatich dní v Colome sa jej podarilo prebojovať až do veľkého finále, v ktorom mala tridsať súperiek.

"Boli to obrovské nervy, hoci ja som typ, ktorý stres a napätie nedáva okato najavo. No poznám zlatokopov, ktorí sa pred štartom s tanierom v ruke tak trasú, akoby boli pár sekúnd pred infarktom." Nervozita po finále sa stupňovala. Všetci netrpezlivo čakali na výsledky, ale tie meškali. "S manželom sme sa pobalili a na vyhlasovanie výsledkov sme šli len ako diváci." Opísať šok, ktorý dostala po vyhlásení svojho mena na bronzovej priečke, si dodnes netrúfa. "Dokonca nemám ani fotografiu zo stupňa víťazov, lebo aparát sme už mali zbalený, čo mi je veľmi ľúto."

Zlatý ošiaľ nie je lacný
Podľahnúť zlatému ošiaľu nie je lacná záležitosť, o zbohatnutí nemôže byť ani reči. "Ak sa chcem zúčastniť na akýchkoľvek majstrovstvách, musím si to aj sama sponzorovať. Od cesty, cez ubytovanie až po štartovné, ktoré sa na majstrovstvách sveta pohybuje okolo 20 eur. Navyše, väčšinou cestujeme spolu s manželom, občas sa k nám pridajú aj deti." Na nájdené zlato sa pri financovaní "výprav" spoliehať určite nemôže.

"Zlatinky sú potešením pre oko a srdce. Je to pár miligramov zlata, ktoré si v ampulkách s vodou prinesiem domov na pamiatku. Predať ich by mi ani len nenapadlo," hovorí a z poličky vyťahuje niekoľko ampuliek na ukážku. "Ide o 24-karátové, prírodné zlato, preto nie je lesklé, ale matné." Ešte pred niekoľkými rokmi si úspešní zlatokopi spolu s medailami za umiestnenie priniesli aj malé zlaté nugetty ako súčasť výhry.

"Každý nugett je originál, aký nemá nikto na svete. Ja som ich dostala sedem a postupne som si ich u zlatníka nechala pripnúť na retiazku a náušnice. Okrem toho nenosím nijaké šperky, nie som na ne zaťažená." Po 14 rokoch v zlatokopeckých kruhoch si medzi súperkami vybudovala zaslúžený rešpekt. A niet sa čomu diviť. Množstvo ocenení, diplomov a pohárov, ktoré na súťažiach získala, sa dá len ťažko spočítať.

"Za svoje najväčšie úspechy považujem prvé miesto na majstrovstvách republiky, druhú priečku na majstrovstvách Európy a bronzovú medailu z majstrovstiev sveta. Ešte by som to mohla otočiť, čo poviete?" uvažuje. V rebríčku slovenských zlatokopiek jej dlhodobo patrí prvé miesto. Keď sa pred súťažou ide pozrieť na rozpis skupín, pri nástenke z úst súperiek občas započuje: "To je smola, som v skupine s Režnou." Za tie roky sa už stala postrachom pre všetky zlatokopky. Nina Bacharová "Zlatinky sú potešením pre oko a srdce. Je to pár miligramov zlata, ktoré si v ampulkách s vodou prinesiem domov na pamiatku. Predať ich by mi ani len nenapadlo."

Ako súťažia zlatokopi
- Súťažiaci dostane vedro s 10 - 15 kilogramami štrku, v ktorom sú skryté zlatinky (kúsky prírodného zlata). Počet zlatiniek vo vedre súťažiaci nepoznajú
- Každý zlatokop obsadí jeden klaim (kaďa s vodou)
- Po odštartovaní začnú ryžovať zlato. Krúživými pohybmi ryžovacej panvice vo vode sa postupne odplavujú ľahšie materiály. V strede panvice zostanú ťažšie materiály a zlatinky
- Keď zlatokop preryžuje obsah vedra a nájdené zlatinky dá do ampulky s vodou, stopne sa čas
- Spočítajú sa zlatinky. Za každú stratenú zlatinku sa k času pripočítajú 3 trestné minúty Z Majstrovstiev sveta v Kalifornii si priniesla trofej - ampulku so 14 gramami 24-karátového zlata.

Zdroj: Nina Bacharová pre Pravdu
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu