Deti z domova sa nevedia pripútať

Najviac v detských domovoch, menej v ústavoch sociálnych služieb a v reedukačných detských domovoch. Majú šancu dostať sa z nich do rodín? Ako sa na nich podpíše chýbajúca láska a starostlivosť blízkych ľudí?

V detskom domove vo Veľkých Kapušanoch žije 173 detí, najmladšie je dvojmesačné a najstarší majú 22 rokov. Asi sedemdesiat percent z nich je Rómov. "Adopciu u nás nepoznáme, posledná bola asi pred šiestimi rokmi, chlapca si vzali do Talianska," hovorí vychovávateľ Dionýz Dako, ktorý v domove pracuje sedem rokov. Nedávno domov zamestnal dva páry profesionálnych rodičov, ktoré sa starajú každý o dve deti. Jedna profesionálna matka je Rómka s vysokoškolským vzdelaním.

Väčšina detí v domove však skončí len špeciálnu školu, v lepšom prípade trojročnú učňovku bez maturity a maturitu tu získa len asi desať - pätnásť detí, o vysokej škole ani nesnívajú. Podľa mienky vychovávateľa by na lepšie vzdelanie mali šancu aj viaceré deti, keby nechodili do špeciálnej školy.

"Ja mám rodičov aj súrodencov, ale nepoznám ich a nemám záujem. Dali ma do domova, keď som  mal dva roky, som tu štrnásť rokov," hovorí šestnásťročný Jožo Kulko. Učí sa za kuchára - čašníka, rád hrá futbal a cez počítač si rád "pokecá" s dievčatami a s kamarátmi. Ján Balog sa cez počítač na YouTube učí, ako hrá futbal Ronaldino. Má sedemnásť a v domove je tiež od svojich dvoch rokov. Rodina ho pozýva, ale on sa u rodičov na návšteve cítil čudne. "Nepoznám ich, sú to pre mňa cudzí ľudia. Na návštevu však prísť môžu," hovorí.

Asi polovica detí s vlastnými rodičmi aký-taký kontakt má, chodia k nim aspoň cez prázdniny alebo prídu niekedy na návštevu. Ale druhá polovica detí svojich rodičov nikdy nevidela. "Ich budúcnosť je s najväčšou pravdepodobnosťou azylový dom, ak sa neohlási žiadna rodina. Doma u nás na východe prácu nenájdu a toľko odvahy a samostatnosti, aby si ju hľadali napríklad v Bratislave alebo v zahraničí, nemajú. Žijú v domove a nepoznajú ozajstný svet," konštatuje vychovávateľ.

Vystrašené deti
Náhradné rodiny majú svoje skúsenosti s tým, ako dieťa dokáže poznačiť aj krátky pobyt v domove. "Deti sa tu naučia utíšiť sa samy, lebo sú zvyknuté, že keď plačú, nikto nepríde. Aj naša dcéra to robila, sama sa knísala, aby sa upokojila," spomínajú manželia Barokovci, ktorí si osvojili hneď dve rómske deti.

Iren a Peter Zajíčkovci čakali na svoje nové dieťa rok a štvrť. Už boli rodičmi dvoch dcér vo veku 12 a 6 rokov, keď si pred vyše rokom osvojili sedemtýždňové dievčatko z utajeného pôrodu. To ich čakanie skrátilo - keďže biologická matka sa dieťaťa vzdala vopred, na súde neboli žiadne prieťahy. Ale hoci dievčatko žilo v domove iba krátko, dostávalo sa z toho asi štyri mesiace.

"Bola vystrašená, nebola si istá, či je toto jej konečná stanica - už v takomto veku si to deti uvedomujú. Až keď mala päť mesiacov, uvoľnila sa a teraz je z nej živé, až hyperaktívne dieťatko," spomína Iren Zajíčková. "Je to fuška, ale už vieme, prečo k nám prišla - jedine my si s ňou poradíme, veď sme na ňu štyria" dodáva matka troch detí Iren Zajíčková.

Deti, ktoré neplačú
Hrubo zanedbávané deti, deti odložené v hniezde záchrany alebo deti z utajených pôrodov tvoria iba malú časť opustených detí. Najčastejšie matka nemá podmienky, aby dieťa vychovávala -  často už štyri aj päť detí má a šieste nechá v pôrodnici, lebo už nemôže vychovávať ďalšie, nemá partnera, nemajú z čoho žiť, kde bývať, nemá nikoho, kto by jej pomohol. Ak dieťa nemôže vyrastať vo svojej rodine, o jeho ďalšom osude rozhodne súd. Keď nemá príbuzných  alebo blízkych známych, ktorí  by sa oň mohli starať (náhradná osobná starostlivosť),  najbežnejšie  riešenie je umiestniť  ho do inštitúcie.

Za socializmu štát opustené deti sústreďoval do veľkokapacitných domovov a ústavov a s týmto dedičstvom sa krajiny bývalého východného bloku pasujú dodnes. Deti, ktoré musia na pozornosť a lásku dospelých stáť v rade, ktoré nie sú nadviazané na jedného či dvoch blízkych, ktorí v rodine znamenajú istotu, bezpečie a lásku, sa nemôžu a potom už ani nevedia k nikomu citovo pripútať. A pre ich život aj pre život celej náhradnej rodiny to môže mať ďalekosiahle následky.

Negatívna skúsenosť
Česká spisovateľka Tereza Boučková s manželom adoptovali dvoch chlapcov  a zažili veľké sklamanie. Synov vychovávali od malička, ako najlepšie vedeli , ale oni boli aj tak iní. Ako dospievali, klamali, kradli  tak, že rodičia museli pred nimi peniaze aj cennejšie veci zamykať (potom kradli aj inde),  ulievali sa (najprv zo školy, potom z práce), pili alkohol, brali drogy. 
"Čo s tým veľkým počtom detí, ktoré nikto nechce? Čo s tou hromadou narušených  detí, z ktorých vyrastú narušení ľudia, pretože im v najdôležitejšom roku ich života chýba láska? Čo s nimi? Budeš si ich brať k sebe a dvadsať rokov vychovávať? A nevychováš!" píše vo svojej knihe Rok Kohouta. Od takmer osemnásťročných chlapcov človek nejakú schopnosť zodpovednosti očakáva. Spisovateľkina skúsenosť je beznádejná. "Pocit zodpovednosti do nikoho nevložíte, ak tam nie je. A heslo, že človek rastie s dôverou, sa u nás neosvedčilo. Každá dôvera bola vždy ihneď potrestaná," píše.

"Aj s takýmito problémami treba rátať, každé z týchto detí je zranené, aj keď sa sem dostanú z rôznych dôvodov. Nevedia sa naučiť žiť vo vzťahoch, nerozumejú bolesti, reagujú inak a väčšinou nevedia opätovať lásku, ktorú im noví rodičia venujú. Ak si niekto vezme domov dieťa z domova s tým, že očakáva jeho vďačnosť a že bude sekať dobrotu, bude sklamaný," upozorňuje Renata Matejová  z Občianskeho združenia Návrat, ktoré pomáha opusteným deťom a rodičom.

Zvláštne správanie
Veľa sa dá vyčítať aj zo správania celkom malých detí - ak vôbec neplačú, je zle a trvá veľmi dlho, kým za novou mamou pribehnú, keď sa napríklad porania. Ak sú veselé a otvorené, zdá sa to fajn, ale nie ak pribehnú k hocikomu neznámemu na ulici - lebo sa nevedia nafixovať na "svojich" ľudí. V detstve sú všetci dospelí pre nich rovnako dôležití, ale v dospelosti neschopnosť nadviazať hlbší vzťah môže viesť k striedaniu partnerov. Niektoré opustené deti sú v novej rodine agresívne, niektoré klamú, kradnú, v puberte utekajú z domu, pijú alkohol alebo začnú brať drogy.

"Pre vývoj dieťaťa je rozhodujúci ranný vek do troch rokov, preto by sa mali dostať do rodín čím skôr. Od tohto roka podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane platí, že žiadne dieťa do troch rokov by nemalo byť umiestnené v inštitúcii, ale žiť v prostredí, ktoré mu zabezpečí dôležitý emocionálny vývoj, teda v rodine. Ak nie je voľné alebo úspešné na adopciu, malo by ísť k pestúnom alebo do profesionálnej rodiny," vysvetľuje Renáta Matejová.

Dnes už sú postieľky pre dojčatá v mnohých domovoch prázdne, nechcené dieťa sa z pôrodnice dostane do domova len na  preverenie jeho zdravotného stavu. Tieto deti sú totiž rizikové  -  mnohé matky nechodili na kontroly v tehotenstve,  niektoré  žili v chudobe a boli podvyživené. Najrizikovejšie sú deti narkomaniek, alkoholičiek alebo deti rodičov v pokrvnom príbuzenskom zväzku z uzavretej komunity niektorej z rómskych osád. To všetko sa mohlo podpísať na zdraví dieťaťa rôznymi skrytými vrodenými poruchami. Doba diagnostikovania dieťaťa sa skrátila z pol roka na tri mesiace.

Noví rodičia
Pri adopcii noví rodičia väčšinou túžia po dieťati, ktoré by im čo najviac nahradilo chýbajúce pokrvné potomstvo. "Asi najbežnejšou je situácia, ak manželia nemôžu mať deti a po niekoľkých rokoch riešenia týchto problémov, zväčša medicínskou cestou, sa rozhodnú pre adopciu," vysvetľuje Renáta Matejová. Nie je to ľahké rozhodnutie.

Môžu si náhradní rodičia svoje dieťa vybrať? Áno, ale len z tých detí, ktoré prichádzajú do úvahy v tom čase, keď dôjdu "do poradia". Väčšinou je to tak, že im na úrade ponúknu dieťa najskôr iba na "papieri" - informácie a fotografie dieťaťa a sami sa rozhodnú, či chcú nadviazať aj osobný kontakt s týmto konkrétnym dieťaťom.

"Je to veľmi náročné, rozhodovať sa pre konkrétne dieťa, no nikto zatiaľ nevymyslel nijaký lepší spôsob, ako sa vyhnúť istému vyberaniu si dieťaťa a rozhodovaniu sa..." konštatuje Renáta Matejová. Absolvovanie prípravného kurzu mnohým budúcim adoptívnym rodičom "otvorí oči" v tom zmysle, že si uvedomia, že prijatie dieťaťa osvojením má svoje odlišnosti, na ktoré treba pamätať a pripraviť sa.

"Hovorievam im, že samotný fakt, že dieťa bolo v brušku inej matky, tá sa ho z rôznych dôvodov zriekla, je niečo, čo má vplyv na život dieťaťa po celý život. Nemusí to byť negatívny vplyv, ale predstavuje isté zneistenie dieťaťa, a preto jeho rodičia by mali byť vnímaví na jeho neistou alebo otázky, ktoré prídu neskôr. Oni budú teraz jeho najbližšími, je dobré, ak budú o sebe vedieť všetko," pripomína Renáta Matejová.

Text: Zora Handzová pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu