Len peniaze deti z domova samostatne žiť nenaučia

A vytisli by vás z domu so slovami, že sa máte o seba starať sám. V takej situácii sa ocitli plnoletí z detských domovov, ktorí sa nemôžu oprieť o svoju rodinu. Dnes mnohým z nich pomáhajú domy na pol ceste. kde nájdu lacné ubytovanie aj podporu. Gabriela, Jaroslav a Filip sa v nich tiež učia žiť na vlastnú zodpovednosť. 

Deťom, ktoré vyrastali bez rodičov, chýbajú základné skúsenosti a zručnosti, aké človek v bežnej rodine získa úplne automaticky. Kedysi nevedeli ani kúpiť si v obchode chlieb, lebo v domove ho videli na tanieri vždy iba nakrájaný. Dnes ich na samostatný život pripravujú lepšie, ale mnohí nevedia viesť vlastnú domácnosť, zaobchádzať s peniazmi, vybaviť úradné veci, nájsť si lekára. A často sa nemajú ani koho spýtať.

"Keď mladí dospelí vyjdú z domova alebo z internátnej školy, majú problémy zohnať si prácu, bývanie, nemajú sa o koho oprieť. Niekedy sa dostávajú do problémov so zákonom, klamú, kradnú, drogujú, nevyhýbajú sa ani prostitúcii. Také zlyhania sa snažíme riešiť, ale keď to nejde, musia z domu odísť," vysvetľuje Matej Alex, riaditeľ domu na pol ceste v Dunajskej Lužnej. Toto Domovské vzdelávacie centrum vzniklo ako jeden z prvých domov na pol ceste na Slovensku, ako pomoc pre mladých dospelých bez rodiny.

Na obecnom pozemku svojpomocne vyrástol dom pre šestnásť ľudí, ktorí si na jeho prevádzku prispievajú sami iba sčasti, časť nákladov financuje vyšší územný celok, časť rôzne granty a príspevky. Nezisková organizácia tak môže mladým dospelým bez domova uľahčiť štart do života, ponúknuť lacné ubytovanie aj pomoc pri riešení rôznych problémov, na ktoré narazia. "Pravidlá sú tu podobné ako v bežnom živote. Musia platiť nájomné a udržiavať slušné susedské vzťahy," vysvetľuje Alex.

Nepanuje tu nijaký pevný režim s večierkou, ale poruke je vždy aspoň jeden dospelý profesionál - riaditeľ, správcovia, psychologička a pedagogička. Mladí dospelí bez domova tu môžu žiť tri roky, potom by mali uvoľniť miesto ďalším. Niektorí si nájdu vlastný podnájom, ďalším,  ktorí majú stabilnú prácu, sa dokonca podarí vziať si pôžičku zo Štátneho fondu rozvoja bývania a kúpiť si tak byt. Niektorým však samostatnosť nevyjde. 

Gabika sa chcela odstrihnúť
Gabreila Mlatková má osemnásť a k Bratislave sa presťahovala z Detského mestečka v Zlatovciach pri Trenčíne. Ešte v lete robila vedúcu domováckym deťom v tábore a veľmi ju to bavilo. Potom si dopriala prvé a posledné prázdniny u kamarátky a na jeseň sa už zariadila inak. Po skúšobnom pobyte sa nasťahovala do domu na pol ceste pri Bratislave. "Tu sa pre mňa začal naozajstný život," hovorí Gabika.

V čom je život v detskom domove a v dome na pol ceste iný? "Tam som vedela, že ani nemusím nič robiť a postarajú sa o mňa. Tu som si uvedomila, že keď nebudem mať peniaze, kto mi ich pošle? Štát? Nikto! Tak som si chcela nájsť robotu čím skôr a moje je len to, čo si zarobím," vyhlasuje Gabika. Na druhej strane v niečom je to vraj rovnaké ako v domove. "Keď sme na Mikuláša dostali balíčky s maškrtami, hneď sme začali kšeftovať, kto s kým vymení paprikové čipsy za slané a kto lentilky za keksy. Vidieť, že sa tu zišli domováci," smeje sa Gabriela.
Žila najprv v dojčenskom ústave a od piatich rokov v domove v Trenčíne. Mohla tam ostať aj po osemnástke, priamo v areáli majú dom aj pre mladých dospelých. Ona však nechcela. "Povedala som si - ak odtiaľto neodídem teraz, už sa nikdy neodpútam. Napriek tomu, že som tam nechala kamarátov, bývalých spolužiakov, potrebovala som zmenu. Musela som začať sama, aby som skúsila, aké to je," spomína Gabika.

V domove vraj všetky peniaze, čo dostala ako vreckové, minula, ešte sa aj zadlžila. Teraz sa musela naučiť hospodáriť sama a je vďačná svojej spolubývajúcej a novej kamarátke, že jej pomáha. Myslela si, že v Bratislave je viac možností, ale zistila, že v kríze je to takmer jedno. Nájsť si prácu nie je ľahké. Napriek tomu jej samostatný život chutí.

Hľadala zamestnanie na internete, ale nedarilo sa jej. Prácu jej zohnal riaditeľ, robí na zmeny v lahôdkach v jednom hypermarkete. Mala šťastie, lebo kamarátke sa nedarí zamestnať už od leta, chodí len po brigádach.

Gabriela sa teší, že má stálu zmluvu a s prácou je spokojná. Kolegyne sú fajn a dochádzanie jej neprekáža.

Odmalička vyrastala v inštitúcii, teraz prvý raz skúša žiť sama.  S varením, praním či s nákupmi nemá problémy, veď v domove žila v rodinnej bunke a neraz musela nakúpiť chlieb či pripraviť jedlo pre desať detí. Opora od "profesionálnych dospelých" aj od kamarátov jej však veľmi pomáha, keby bola na všetko sama, bolo by to oveľa ťažšie. Niekedy sa stáva, že rodičia sa začnú zaujímať o svoje deti v domove, až keď dospejú. "To je už ich prešibanosť, lebo každý, kto odchádza z domova, dostane výbavu, z ktorej žije, kým si nenájde prácu," vyhlasuje. Rodičov nevidela trinásť rokov. Vie len to, že má štyroch nevlastných bratov, dvaja žili v tom istom domove a dvaja v inom domove. A ešte má jednu sestru, ktorú si iná rodina adoptovala. Šesť súrodencov, dvaja rodičia a každý žije sám za seba.

Jaroslav si zháňa prácu
Jaroslav má dvadsaťjeden rokov. Štyri roky mal dobrú prácu ako kvalifikovaný skladník v Čechách vo veľkej medzinárodnej firme. Pre krízu však prepúšťali a tak sa vrátil na Slovensko. V dome na pol ceste musí platiť nájomné 70 eur mesačne, ale ako, keď je bez práce? "Minulý mesiac som mal dobrú brigádu, takže mi to vyšlo akurát. Niečo som si našetril z čias, keď som dobre zarábal a teraz si hľadám novú prácu a pomáha mi aj moja priateľka. Dúfam, že sa mi to podarí, nevzdávam to," hovorí Jaroslav Buncík.

Jaroslav žil v detskom domove v Michalovciach a vyučil sa za maliara natierača. V práci sa zoznámil so svojou priateľkou a neskôr aj s jej rodičmi. "Na začiatku boli ku mne nedôverčiví, pýtali sa, či som z domova, ale keď sme sa spoznali, videli, že sa snažím. Teraz si rozumieme a je to fajn," vyhlasuje Jaroslav. Už druhé Vianoce bude tráviť doma u priateľkiných rodičov. Sám má päť súrodencov, ale v domove žil z nich iba on. S vlastnými rodičmi sa stretávať nechce.

V domove žil od svojich piatich rokov a rodičia ho prvý raz navštívili, keď mal jedenásť. Preňho to boli cudzí ľudia. "Mama na mňa ukázala prstom, to je môj syn. Skryl som sa vychovávateľke pod plášť, plakal som a začal som mame nadávať. Obliekli ma, otec ma držal za jednu ruku, mama za druhú. Keď sme však prišli do polovice mosta, vytrhol som sa im a vrátil som sa do detského domova," spomína Jaroslav. Ťahalo ho späť tam, kde to poznal a ako vraví, nechcel sa skaziť. Hovorí, že v domove mu bolo určite lepšie ako u rodičov.

Keď mal osemnásť a skončil učilište, mama mu priniesla zlatú retiazku a pozývala ho, aby žil s nimi, vraj potrebujú peniaze. On si však chcel život zariadiť radšej sám. "Tu mi nič nechýba, navzájom si pomôžeme, aj riaditeľ nám pomáha a snažím sa," vyhlasuje Jaroslav.

Variť, prať, žehliť - vôbec postarať sa o seba, sa naučil v internátnej škole v Starej Ľubovni. Najväčšie starosti mu robilo cesto, teraz už si pripraví palacinky aj mäso so zemiakmi alebo polievku. Z dobrého platu, keď mal ešte prácu, si kúpil televízor aj klávesy.

Filip študuje na vysokej
Filip Karasz žije v dome na pol ceste už tretí rok. Ako dieťa zo špeciálnej internátnej školy to dotiahol až na vysokoškolské štúdium. V dospelom veku sa však musel najprv posadiť do lavice so žiakmi v základnej škole, potom si urobiť externe strednú, teraz končí tretí semester štúdia sociálnej práce a popri škole je zamestnaný.

"Som rád, že som sa z osobitnej školy vyšplhal až na vysokú. Drvivá väčšina mojich kamarátov, chovancov, skončila na ulici ako tuláci alebo sa vrátili do rómskych osád, aj keď mali predpoklady ďalej sa vzdelávať a niečo dokázať. To, čo do nich vštepovali osemnásť rokov, akoby sa investovalo do prázdna," zamýšľa sa Filip. Na posteli má práve rozloženú učebnicu s názvom Sociálnoprávna ochrana maloletých, z ktorej bude robiť poslednú skúšku v tomto semestri.

Najprv sa ako veľa chlapcov z domova či z ústavu vyučil za maliara natierača. Aj jemu hovorili, že skončí ako ostatní - bez práce niekde v osade. "To ma vyprovokovalo, aby som sebe aj iným dokázal, že nie každý chovanec musí skončiť rovnako, že ak chce na sebe pracovať a keď zároveň stretne správnych ľudí, môže niečo dokázať," vyhlasuje Filip. Tak sa rozhodol, že z neho bude vysokoškolák. "Dokonca som si to aj vymýšľal, aj keď som ešte neštudoval. Splnilo sa mi to, lebo som veľmi chcel a našiel som podporu," vysvetľuje Filip.

Keď ako osemnásťročný vyšiel z ústavnej starostlivosti štátu, začal si dorábať základnú školu, od piateho ročníka. Prvý rok externe, posledné tri ročníky na dennom štúdiu. Vtedy robil popri škole verejnoprospešné práce. Na strednú školu na odbor sociálno-výchovný pracovník sa hlásil dvakrát, ale najprv ho neprijali pre nedostatok miesta. Dnes externe študuje na vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave odbor sociálna práca pre štátnu správu. O rok bude bakalárom a chce pokračovať magisterským štúdiom. "Chcel by som robiť sociálno-psychologického poradcu, sociálneho kurátora alebo vychovávateľa v detskom domove," plánuje Filip.

V indexe má skúšky väčšinou áčka a béčka, teda jednotky a dvojky a zároveň pracuje ako pomocný kuchár v reštaurácii. Zvládať školu aj prácu je vraj niekedy ťažké, lebo popri bežnom pracovnom čase niekedy musí ostávať v práci až do noci. A na vlastné záľuby nemá čas už vôbec. "Ak človek nevie prepnúť z práce na školu a aj si oddýchnuť, je nervózny a dochádza k rôznym psychosomatickým chorobám," usmieva sa Filip nad poučkou z knihy. Jemu sa to zatiaľ darí, ako vraví, s božou pomocou a s pomocou ľudí.

Na začiatku ho povzbudil farár zo Spišských Vlachov Jozef Benko, aby sa prihlásil do základnej cirkevnej školy. Prekonal aj problém pri prijímaní na strednú pedagogickú školu. Hoci skúšky urobil, tu boli presvedčení, že 21-ročný človek nemôže začať študovať, iba ak na nadstavbe. Ľady sa pohli až po vysvetlení a odporúčaní Jána Ivanca z charitného zariadenia v Spisskych Vlachoch, kde Filip v tom čase býval. "On je ten clovek, ktorý zdvihol sluchadlo a pomohol sa mi dostat sa na strednu skolu. Som mu za to vďačný, je mjím vzorom," spomína Filip Karasz.
Prijali ho teda ako externého študenta a stretol výborné učiteľky. Triednu učiteľku Ľubomíru Mantyčovú, zástupkyňu školy a morálnou aj finančnou oporou mu bola sociálna pracovníčka Marika Tongelová. "Vďaka nim som mohol štyri roky študovať a urobiť si maturitu, boli mojím oporným bodom," spomína Filip. So školným na vysokej škole mu pomáha štipendium z fondu neziskovej organizácie Úsmev ako dar.

S bývaním v dome na pol ceste je Filip spokojný. "Keď si človek musí hľadať aj bývanie, aj prácu, keď musí riešiť dôležitejšie existenčné problémy, ako je škola, naruší to ciele. Aj ja som to už chcel vzdať, ale podržali ma, aby som vydržal. V živote nič nie je ideálne, ale prekážky nás posúvajú ďalej. Kto však nemá nijakú oporu, vzdá to, lebo nemá pre koho sa snažiť," filozofuje Filip. Svoju mamu vyhľadal prvý raz, až keď mal 22 rokov, keď ako väčšina detí, ktoré žijú bez rodičov, potreboval nájsť svoje rodinné putá.

Čo sa zmenilo v starostlivosti o deti mimo rodiny
- deti do troch rokov nie sú podľa zákona vôbec umiestnené do detského domova, ale do rodiny - ak nemôžu byť adoptované, tak ich domov zverí profesionálnym rodičom (profesionálni rodičia sú zamestnanci domova, ale o zverené deti sa starajú u seba doma)
- bývalé špeciálne internátne školy už fungujú inak: deti, ktoré takú školu navštevujú, už nežijú v škole, ale v detskom domove a do školy dochádzajú (aj keď nie z domu, ale z domova)
- neziskové organizácie aj štátne úrady pracujú s pôvodnými rodinami detí zverených do štátnej opatery a pomáhajú ich vytiahnuť z krízovej situácie, aby si deti mohli vziať znova k sebe domov
- v detských domovoch sa uprednostňujú menšie bunky rodinného typu

Text: Zora Handzová pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu