Martina Šindlerová: Brnkám na nervy sestre

Keby ste mohli, akou historickou osobnosťou by ste chceli byť?
Nikto konkrétny mi nenapadá, ale asi niektorým zo šikovných maliarov alebo sochárov. Mali talent, ktorý ma v tomto živote zďaleka obišiel a po mnohých z nich ostali v historických centrách európskych metropol nádherné diela.

Koho najviac obdivujete?
Nemám konkrétnu osobu, ku ktorej by som vzhliadala v zmysle, že by som sa na ňu chcela vo všetkom podobať. Obdivujem všetkých ľudí, ktorí sa stále snažia byť lepšími ako sú. Obdivujem múdrych ľudí, ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo života, ľudí, ktorí si vedia priznať chybu, talentovaných ľudí, ktorí na sebe pracujú, chorých ľudí, ktorí sa nevzdali. Obdivujem rodičov, ktorí sú oporou svojim deťom, lekárov, ktorí mimo pracovnej doby študujú chorobopisy svojich pacientov, scenáristov komédií, ktorí rozosmejú masy divákov.

Z čoho sa vo svojom živote najviac tešíte?
Som veľmi vďačná za svojich rodičov. Teším sa, že aj vďaka nim môžem žiť tak, ako chcem.

Akú najväčšiu výstrednosť ste v živote spáchali?
Ťažko povedať, pre každého je výstrednosť niečo iné. Nemám rada predsudky, nezaoberám sa tým, čo je normálne, aby som sa náhodou nesprávala inak, takže možno som výstredná stále a možno vôbec.

Kam rada cestujete?
Kdekoľvek, ak je tam teplo a som v tej správnej spoločnosti.

Čo ľudia najviac preceňujú?
Ideálne by bolo, keby ľudia venovali toľko času zdokonaľovaniu seba samých, že by im neostal čas kritizovať druhých. A mnohí preceňujú neoblomnosť svojho zdravia, keď ho riskujú, napríklad aj rýchlou jazdou autom.

Kedy klamete?
Tolstoj niekde povedal, že máme žiť tak, aby sme mohli aj najväčšiemu nepriateľovi zveriť všetko, čo máme na srdci. Čo sa týka mňa, myslím si, že som dosť priama vo vyjadrovaní svojich názorov a ani s vnímaním reality nemám problém, aby som ju potom opisovala odlišne. Radšej nepoviem nič, akoby som si mala vymýšľať a potom sa trápne cítiť, keby to dotyčný oklamaný zistil. Nie sú však klamstvá ako klamstvá a podľa mňa je vždy dôležitý úmysel. Ja klamem, keď sa tvárim, že mi chutí jedlo, ktoré mi v skutočnosti nechutí, ale varila ho sestra a vážim si jej snahu. Alebo klamem kamarátke, že sa neponáhľam, keď mi už druhú hodinu rozpráva o svojich vzťahoch a ja som pritom už dávno mala riešiť iné veci. Alebo keď meškám na stretnutie a ospravedlním sa za to nejakým serióznejším dôvodom ako tým skutočným, že som jednoducho zaspala a to hlavne preto, aby som dotyčného náhodou neurazila, že mu tým meškaním preukazujem neúctu. Nesúhlasím však so sebeckými účelovými klamstvami, ktoré manipulujú klamaného, aby sa rozhodol tak, ako chce klamár.

Kto z vášho okolia vám najviac pije nervy?
Asi moja sestra. Sme si veľmi blízke, a možno práve preto presne vieme, ako máme tej druhej brnkať na nervy, aby vyskočila z kože.

Aký talent by ste chceli mať?
Som vďačná, že môžem spievať, je to krásny spôsob vyjadrovania sa. Akýkoľvek talent súvisiaci s hudbou považujem za veľký dar.

Ak by ste na sebe mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?
Bola by som rozvážnejšia. Dávam si na to pozor, ale občas reagujem rýchlejšie, ako rozmýšľam.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Že ma živí to, čo ma teší.

Čo si ceníte na svojich priateľoch?
Že sa ma snažia pochopiť, keď to potrebujem.

Kto sú vaši obľúbení spisovatelia?
Skôr mám obľúbené knihy od rôznych autorov, ale oslovila ma tvorba Paula Coelha.

Čo vo svojom živote najviac ľutujete?
Podľa mňa nemá význam ľutovať minulosť, zmysel má poučiť sa a ísť ďalej. Samozrejme, že každého formujú skúsenosti a teraz by som sa v niektorých situáciách z minulosti rozhodla inak, ale je zbytočné riešiť vyriešené. Sústredím sa, aby som v každom momente žila najlepšie ako viem, aj na základe dôsledkov nesprávnych rozhodnutí z minulosti, bez ktorých by som ale nevedela, že teraz by som sa zachovala inak.

Aká je Vaša predstava perfektného šťastia?
Teším sa raz na svoju rodinu.

Text pripravila: Helena Dvořáková pre oŽene.sk
Foto: Zdeno Gáfrik pre Pravda.sk