Dieťa adoptujete srdcom, nie rozumom

Manželia Barokovci zo Svätého Jura si adoptovali dievčatko aj chlapčeka. Nie sú síce ich biologickými rodičmi, ale škôlkarka Trezalka a dvojročný Jerguš sú ich vlastní. Prečo sa dvaja mladí manželia rozhodnú prijať za svoje práve rómske deti? Pre Terezu a Braňa Barokovcov to nebola nijaká náhoda. "Mám taký pocit, že manželka to vedela už vtedy, keď sme sa my dvaja len zoznámili," tvrdí Braňo Barok. Okolnosti tomuto presvedčeniu už len pomohli. Manželom sa najprv narodila ich biologická dcérka Agátka. Po tri a pol roku však zomrela na metabolickú poruchu. Barokovci na ňu spomínajú s takou láskou, že nechceli jej jedinečný život nahradiť iným. "Nechceli sme si tento zážitok, celé tehotenstvo, pôrod a život s Agátkou prekryť niečím ďalším. Je to možno iracionálny dôvod, ale pre nás bol úplne zrozumiteľný," hovorí Tereza Baroková. "S Agátkou to bolo také intenzívne, že počas krátkej chvíle sme s ňou prežili akoby niekoľko životov naraz," hovorí Braňo. A tak našli inú cestu, ako sa stať znova rodičmi - adopciu.

Agátke ako polročnej lekári potvrdili vážnu chorobu. Mama a otec sa starali predovšetkým o dcérkino zdravie, na iné nebol priestor. Pri adopcii bolo ich jedinou podmienkou zdravé dieťa. "Ja som nevyberal cielene rómske deti. Keď to príde, človek vôbec neuvažuje o tom, či je dieťa také alebo také. Vtedy sa pozeráte na dieťa ako na živého tvora a je vám úplne jedno, akej je pleti, národnosti a akých má biologických rodičov," spomína Braňo Barok. "My sme si naše deti nevybrali, ony si vybrali nás," tvrdí adoptívna mama Trezalky a Jerguša. Dieťa hľadali cez združenie Návrat a prezerali si fotografie. Každý z manželov zvlášť, aby sa navzájom neovplyvňovali. V oboch prípadoch sa zhodli. "Pravda je, že prvé som chcela dievčatko. Uvidela som Trezalku a hneď som vedela, že je to ona! Rovnaké to bolo aj s Jerguškom. Dívali sa z fotografie a akoby hovorili: tu som!," spomína Tereza Baroková. "Pri druhom dieťati som ešte nebol celkom presvedčený, že už prišiel čas osvojiť si ďalšie. Ale keď som uvidel Jerguša, hneď to bolo jasné! Niečo musí vo vás zarezonovať, aby ste si boli istí," dodáva Braňo. Každé dieťa pripravené na adopciu má v katalógu okrem fotografie aj pár základných údajov o sebe a o svojom pôvode. Nezvádza to vyberať si "dieťa z lepšej rodiny"? Lepšie sirotu ako napríklad odložené dieťa kriminálnika a alkoholičky? "Dieťa si nevyberáte hlavou, ale srdcom! Takže nad takými vecami sme neuvažovali. Napokon, takých detí je tam väčšina," podotýka Tereza Baroková. Jerguš nie je čistý Róm, iba polovičný. Ale biologického otca má Pakistanca alebo Inda, takže jeho pleť je tmavšia. Čo však znamená priviesť si domov dve rómske deti a ešte v malom meste? Rodina ich v rozhodnutí podporila a susedia ani širšie okolie s tým nijaký problém nemajú. "Niektorí ľudia si nás síce skúmavo premeriavajú a rozmýšľajú: je to dieťa po mame či po otcovi? Ale asi máme šťastie, že sa trocha na nás aj podobajú," smejú sa Barokovci. Trezalka sa podobá na mamu a Jerguš má zas rovnako kučeravé vlasy ako otec. Jerguš je ešte malý, nemá ani dva roky. Ale Trezalka má päť a už sa pýtala, ako to bolo, keď bola ešte v brušku. Tak sa dozvedela, že žila v brušku u inej mamy, ale tá sa o ňu nemohla postarať. Vie, že sa nenarodila im a dokonca niekedy si z toho doma aj uťahujú - prezývajú Trezalku jej pôvodným menom. Keď je totiž dieťa adoptované, celkom sa mu zmení identita. Jeho život sa prepíše nanovo od začiatku, od rodného listu. Človeku sa síce zmení meno, dokonca aj rodné číslo a mená oboch rodičov, ale napriek tomu Barokovci pred deťmi ich pôvod nezatajujú. Také tajomstvo podľa nich vnáša do rodiny zbytočné napätie. Navyše vedia, že v puberte príde čas, keď všetky adoptované deti hľadajú svoje väzby na biologických rodičov. Chcú ich spoznať, chcú sa s nimi stretnúť, keď dospievajú, hľadajú samých seba ako všetky deti na prahu dospelosti. Veľa adoptívnych rodičov však pred deťmi ich pôvod tají. Barokovci sú presvedčení, že deti aj tak cítia, ak sú iné. Vnímajú to a ak nevedia pravdu, sú neisté a nevedia prečo. Ešte horšie, ak sa to dozvedia od cudzích, vtedy je to pre človeka šok. Nemajú rodičia dvoch rómskych detí na Slovensku strach, že sa raz Trezalka a Jerguš stretnú s rasizmom? V škole, v obchode, či hocikde na ulici? "Rátame aj s takou možnosťou, ale strachom by som to nenazvala. Budeme to riešiť, až keď to príde, zbytočnými obavami vopred by sme si to len privolali," hovorí Tereza. Aj Braňo je presvedčený, že v deťoch treba podporovať to, čím sú jedinečné a aj oni pozorujú na svojich deťoch hudobné nadanie, vrodený cigánsky zmysel pre rytmus a spev. Ich pôvod chcú v deťoch vyzdvihovať, aby sa v ňom cítili dobre a nie ako menejcenní. Vnímajú, že sú iní. Ale farba pleti a vlasov by pre nich nemala byť prvoradá.
Úradné ťahanice
O adopcii sa hovorí, že je to dlhý a zložitý proces a výsledok je neistý. Že vám kurátori klopú na dvere v ktorúkoľvek hodinu a vŕtajú sa vám v živote, kým usúdia, či ste dosť dobrí na to, aby ste vychovávali deti. Ale nemusí to tak byť nemusí. Ak ste o tom naozaj presvedčení, tak sa do toho obujete. Má vám kto poradiť a pomôcť, na Slovensku existuje viacero občianskych združení, na ktoré sa môžu budúci adoptívni rodičia obrátiť. Barokovci majú veľmi dobrú skúsenosť s občianskym združením Návrat. "Sú tam ľudia, ktorí si túto prácu sami vybrali a ich prístup je citlivý, ale aj efektívny," hovoria. Pripravia budúcich rodičov na úskalia, ktoré na nich pri výchove osvojeného dieťaťa čakajú, a pomôžu, ak treba riešiť právny či výchovný problém. Adoptívni rodičia sú si oporou aj navzájom, stretávajú sa v skupinách a delia sa so svojimi názormi a skúsenosťami. "Na Trezalku sme museli čakať asi dva roky, lebo ešte nebola právne voľná. Jej biologický otec bol vo väzení a jeho kurátor mu poradil, že získa dobré body, ak svojej dcére z väzenia napíše. Tak poslal do detského domova list vtedy polročnému dieťaťu. Pre Trezalku to však znamenalo, že musí v domove čakať ešte ďalších pár mesiacov, lebo zákon to hodnotí ako prejav rodičovského záujmu," mračí sa Braňo. Viac sa však biologický otec neozval a neprišiel ani na súd o adopcii svojej dcéry. Úradný prístup vie byť necitlivý aj k adoptívnym rodičom a ich deťom. Stáva sa, že oficiálny list príde na pôvodné meno dieťaťa s podtitulom: toho času u tých a tých. Alebo úradníčka zazvoní v spoločnom dvore, príde jej otvoriť cudzí človek a ona mu oznámi, že je zo sociálneho a k akej rodine ide. Aj Barokovcom sa stalo pri vybavovaní pasu, že ešte niekoľko rokov po adopcii Trezalky v počítačovom systéme na polícii vyskočilo jej pôvodné meno po biologických rodičoch. Horšie však je, ak si úradník pred dieťaťom aj po rokoch overuje, v ktorom roku ste si osvojili toto dieťa? "Návštevy sociálnych kurátoriek doma sú však milé, nevletia vám do domu ako na kontrolu, len zistia základnú situáciu," usmieva sa Tereza. Kým na dcérku Barokovci čakali dlho, s Jerguškom to išlo akoby samo od seba. Dieťa môže žiť vo svojej adoptívnej rodine už predtým, ako prebehnú všetky formality na súdoch. Aspoň nemusia na seba čakať dlhšie, ako treba. Ale o oficiálnu adopciu po novom môžu rodičia žiadať až keď je dieťa u nich deväť mesiacov. Pre rodičov je to však veľká neistota. Čo ak sa niečo udeje a dieťa im napokon vezmú?
Sú cigánske deti iné?
Kto sa rozhoduje pre adopciu, určite rozmýšľa nad prastarou otázkou: čo je v človeku dedičné a čo je v ňom dané výchovou. Práve obava z dedičných vlastností mnohých odrádza od osvojenia si rómskeho dieťaťa.Sú tieto deti iné? "Jasné! Sú temperamentnejšie, a tým aj hlučnejšie vo svojom prejave," zamýšľa sa Tereza. Čo je pri iných deťoch už nevhodné správanie, kde by matka a otec mali zasiahnuť, tam oni netrestajú, ale usmerňujú. "Niekoho môže práve temperament odradiť od adopcie rómskeho dieťaťa," pripúšťa Tereza "Temperament však možno usmerniť dobrým smerom," dodáva Braňo. Barokovci rešpektujú, že sú deti iné a Tereza ich učí aj rómske piesne. Nechcú svoje deti vychovať tak, aby sa za svoj pôvod hanbili. "Raz, keď človek dospeje, tak či tak sa rozhodne ísť svojou vlastnou cestou, bez ohľadu na rodičov - a je úplne jedno, či je to moje biologické dieťa alebo nie. My sme tu na to, aby sme sa im snažili dať do života pevný bod a čo najviac rodičovskej lásky, aby to v dospelosti nemali také ťažké a nemuseli sa tak veľmi hľadať," zamýšľa sa Braňo. Trezalka je u Barokovcov doma už štyri roky. V domove strávila len jediný rok, na začiatku svojho dnes päťročného života, ale následky si nesie v sebe stále. "Keď k nám prišla, bála sa zaspať. Akoby mala strach, že keď sa zobudí, už tu nebude a všetko sa zmení," spomína jej mama Tereza. Jerguš žil v profesionálnej rodine, nie v domove, a je to na ňom vidieť. Zďaleka nie je neistý, skôr naopak. Braňo hojdá Jerguša a pritom si spomenie na Trezalku. V domove si deti zvyknú, že na ich plač nikto nereaguje a naučia sa úplne automaticky utíšiť sa samy. Aj Trezalka to robila. Začnú sa napríklad knísať spredu dozadu, tento pohyb ich upokojuje. "Deti určite formuje prostredie, v akom vyrastajú, koľko lásky dostávajú. V domove alebo v ústave sa im nemôžu venovať tak, ako v rodine," vyhlasuje Tereza. Barokovci sú presvedčení, že ak dieťa dostáva denne lásku, tá sa nestratí, musí sa v ňom zakoreniť. Ale deti potrebujú mať aj hranice, lebo tie im dávajú pocit istoty. Ak ich nemajú, tiež sú stratené. "Vychovávať deti je pre nás nová skúsenosť, ale je krásna," usmieva sa Braňo Barok.

Text: Zora Handzová pre Pravda ženy
Foto: Ivan Majerský