Keď dieťa nechce ísť k otcovi
Rozviedli ste sa a súd dieťa určil do vašej výchovy. Otec sa s ním môže stretávať v čase ako ste sa dohodli, prípadne ako rozhodol súd. Dieťa sa však s otcom z nejakého dôvodu stretávať nechce.
Mysleli ste si, že (najmä v prípade väčších detí) je na ich rozhodnutí, či sa s druhým rodičom budú stretávať alebo nie. Veď predsa dieťa nie je hlúpe a vidí čo sa v rodine dialo. Ak napríklad otec matku psychicky či fyzicky týral, asi len ťažko k nemu bude mať kladný vzťah a tešiť sa na stretnutia s ním.
"Chyba! U nás to tak nefunguje," vyviedla ma z omylu matka 12 ročného dieťaťa. "Nie otec si má od narodenia budovať pekný vzťah s dieťaťom a venovať sa mu, ale po rozvode musí matka pripraviť dieťa na styk s otcom tak, aby sa na neho tešilo. Aspoň tak mi to povedala sociálna pracovníčka na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. No uznajte, ako mám vysvetliť 12 ročnému dieťaťu, že jeho otec je fajn a má ho mať rada, keď sa o oň celé roky nezaujímal a mňa psychicky týral. Veď to dieťa to videlo, žilo s ním v jednej domácnosti. To mám dieťaťu klamať? A dá sa to vôbec? Láska sa predsa nedá vynútiť ani rozkázať. Tú si treba dlhodobo budovať.", rozohnila sa mladá mamina. "A viete, čo je na tom najhoršie? Že, ja teraz vyzerám, akoby som vlastné dieťa huckala proti otcovi. To samozrejme nie je pravda, ale keď vidím, ako mi pred každým stretnutím s otcom dieťa plače, trhá mi to srdce.", dodala smutne.
Na názor sme sa spýtali aj PhDr. Jozef Tinka, štatutárneho zástupcu a viceprezidenta Rady pre práva dieťaťa v SR
Nerobíme si ambíciu rozhodovať o každom spore rodičov a paternalisticky vyjadrovať, čo dieťa má alebo nemá. Treba sa však pozrieť na veci aj z inej stránky zákona. Podľa zákona o rodine má aj dieťa povinnosti voči rodičom – napríklad musí im prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich a je povinné spolupracovať s rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu (§ 43 Zákona o rodine). Na druhej strane má dieťa právo slobodne vyjadrovať svoj názor na všetko, čo sa ho dotýka. Pravda, tieto práva nemožno vnímať ad absurdum – napríklad, ak si dieťa zmyslí, že nepôjde do školy, pretože práve má chuť hrať sa, nepôjde o uplatňovanie práv dieťaťa, ale o svojvôľu, ktorá je z dlhodobého hľadiska proti záujmu dieťaťa. Každú situáciu preto treba posudzovať nie len v konkrétnom čase, ale najmä v kontexte záujmu dieťaťa z dlhodobého hľadiska. Otázkou je, či jej rozhodovanie sa dieťaťa autentické alebo je výsledkom zmätku v mysli, ktorý spôsobili mocenské boje medzi rodičmi. Je totiž veľmi dôležité ako rodič, ktorý má dieťa práve u seba, rozpráva o neprítomnom rodičovi, akú mienku o ňom prezentuje, ako sa stavia k jeho úlohe rovnocenného rodiča.
Podľa súdu (judikát R 96/1967 /s. 235 – 236/) „rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu vo výchove dieťaťa danú mu v ustanovení § 26, zákona o rodine. Úlohou druhého rodiča, ktorý maloleté dieťa vychováva, je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s druhým rodičom vytváral priaznivé podmienky na styk tohto rodiča s maloletým dieťaťom, a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo správny vzťah k tomuto rodičovi.“
Text: -kk- pre oŽene.sk
Foto: Shutterstock
