Deti s poruchami učenia nie sú hlúpe

S deťmi, ktorým robí aj v piatej či v ôsmej triede problémy obyčajné čítanie, ktoré napíšu slovo videl s ypsilonom, alebo si nedokážu zapamätať ani malú násobilku, je to iné. Ich rodičia musia sedieť nad úlohami každý deň a trpezlivo postupovať krok za krokom.

"Nie som mama na hranie!" hovorí o sebe Ľubica Lisá. Nepatrí medzi workoholikov, ktorí trávia väčšinu života v práci ani svoje deti nezanedbáva, skôr naopak. Keď u jedenásťročnej dcéry Veroniky zistili poruchu čítania, zmenilo to život celej rodiny. Dva roky im pritom nikto nepovedal, čo sa s dcérou deje a ako si s tým poradiť.

"Prvý raz som sa dozvedela, že niečo nie je v poriadku na testoch školskej zrelosti, pred prvou triedou základnej školy. Psychologička mi povedala, že malá je vyvinutá dobre, len má problém s krátkodobou pamäťou. Ako laik som vôbec netušila, čo to znamená. Myslela som si, že za pol roka sa to upraví a všetko bude v poriadku. Dnes viem, že neurobila, čo mala, nedala mi impulz porozmýšľať ani len o tom, aby by sme so školou počkali," spomína Ľubica Lisá. Veronika sa do prvej triedy tešila ako každé zdravé normálne dieťa. Prvý polrok sa len oťukávali, ale potom škola nabrala rýchlejšie tempo. Za týždeň prebrali aj tri-štyri písmenká a písali pomaly už diktáty.
"Vtedy som si všimla, že malá stojí na jednom bode. Napredovali sme veľmi pomaly, v písaní aj v čítaní. Chodila som za učiteľkou a pýtala som sa, či je všetko v poriadku, nevedela som ešte pomenovať, čo sa vlastne deje, ale keď som to porovnávala so staršou dcérou, nešlo to tak hladko," hovorí Veronikina mama.

Rozchodí to
Žiaľ, pani učiteľka nedokázala rozpoznať, že dieťa má poruchu učenia, učila len na pol úväzku a Veronike sa v prvej triede vystriedali tri rôzne učiteľky. Problém neodhalila ani jedna. "Je pomalšia, ale to rozchodí," hovorievali. Lenže "nerozchodila to" ani ako druháčka.

Rodičia teda ani v škole nedostali signál, aký by im mala učiteľka vyslať: niečo sa mi nezdá, choďte do poradne na testy. "V druhej triede ich bolo vyše tridsať a z toho 12 Rómov. Kým ich učiteľka len zmravnila, bolo po hodine. Tak sme sa rozhodli pre inú školu," pokračuje mama. Ani tu však učiteľka nezistila, prečo Veronika v učení zaostáva. Pani Lisá na to musela prísť celkom sama. Ako? "Na hodinu etiky sme sa učili o dennom režime a mala si zapamätať úplne jednoduchú vec, asi deväť bodov, čo cez deň robí. Nevedela to povedať ani svojimi vlastnými slovami, ani zopakovať po mne. Pritom sú to veci, ktoré robí každý deň. Vstanem z postele, idem na záchod, do kúpeľne, raňajkujem... Veronika z toho urobila nanajvýš tri vety. Vtedy som zistila, že funguje iba na systéme otázka - odpoveď, a to trvá dodnes.
Keď sa jej spýtate: povedz mi niečo o sopke, nevie, hoci látku ovláda. Ale ak jej kladiete jednotlivé otázky, odpovie správne. Lenže na to všetko som musela prísť ja sama," vysvetľuje Veronikina mama. Až v tretej škole Veronika stretla učiteľku, ktorá vedela, o čo ide a bola ochotná venovať sa jej. Už po troch dňoch odporučila pedagogicko-psychologickú poradňu.

Manuál na dieťa
Ľubica Lisá s dcérou navštívila hneď troch odborníkov. Neuspokojila sa s jedným názorom, chcela počuť mienku viacerých, aby si z každého mohla vybrať, čo pomôže. "Žiaľ, stretli sem sa s tým, že sme iba dostali do ruky papier s diagnózou a nijaké vysvetlenie. Na papieri bolo sedem bodov, s ktorými som nevedela, čo robiť.

Manuál na dieťa vyzeral asi takto: pomôcky, tabuľky, odstrániť zdvojené čítanie. Ale ako? To nám nikto nevysvetlil," vraví Veronikina mama. Napokon našli odborníčku, ktorá poradila a pomohla, ale väčšinu informácií si pani Lisá aj tak musela pozháňať sama. "Sadla som si k internetu a študovala. Každé dieťa je iné a čo treba robiť s mojou dcérou, to som musela vytušiť ja," vyhlasuje. Až pri svojom dieťati prišla na to, že aj manžel je silný dyslektik. Dovtedy to vôbec nevedeli.
Ako dieťa nosil zo školy zlé známky, ale nikto nezistil prečo. "Aj ja som si myslela, že len robí chyby. Keď píše esemesku, to je hrozné, píše ako Bernolák - píš ako počuješ. Keď niečo zabudol, odpovedal mi: hlúposti si nepamätám, načo ich budem držať v hlave. Keď si išiel dokončiť školu, vôbec sa nevedel učiť. Robila som mu poznámky, krátke zhrnutia a učil sa to sluchom, nie čítaním. Takže vtedy som pochopila, že dcéra má to isté," vraví Ľubica Lisá. "Keď čítajú to isté, môj manžel a moja dcéra, každý to prečíta inak, ale obaja zle, tak sa na tom aj nasmejeme" vraví Ľubica Lisá s úsmevom.

Písmená ju neposlúchajú
Veronika prestúpila do špeciálnej triedy pre deti s poruchami učenia. "Som samouk, nemôžem suplovať učiteľa. Učím sa s dcérou rada, ale kto mi zaručí, že to robím dobre?" pýta sa matka. Už nemusí nikomu dokola vysvetľovať, že dieťa s dyslexiou potrebuje iný prístup, že nemôže písať diktáty, ale že má robiť doplňovačky, že je lepšie skúšať ju ústne ako písomne.

Narazili však na učiteľku, ktorá o Veronikinom probléme vedela, ale neakceptovala to. Naopak, nechávala ju písať opravné písomky z opravných písomiek.Teda namiesto menej písania mala ešte väčší stres. Veronika sa v noci budila zo sna, bála sa ísť do školy.
Problémy s čítaním sa prenášajú do všetkých ostatných predmetov: Kým pri písomke z matematiky prečíta koniec zadania, zabudne, čo bolo na začiatku a teda nevie, čo je vlastne zadaním príkladu. Stačí, ak si zle prečíta aj jedinú vetu: narysujte priamku a vyznačte tri body, ktoré na nej neležia. Veronika si prečítala, že má vyznačiť body, ktoré na priamke ležia a riešila celkom iný príklad.

Domáca príprava
Deti s poruchami učenia sa aj doma musia učiť nielen inak, ale aj dlhšie ako iné deti. Potrebujú časté pauzy. "Najprv sa dokázala sústrediť najviac 10 minút v kuse. Len úloha z matematiky nám trvala hodinu," vysvetľuje jej mama. Dodnes sa s Veronikou učia spolu, hoci je už piatačka. Mama musela prísť na systém, ako dcére učivo podať, aby ho pochopila a vedela.

Učiť sa z poznámok nemá zmysel, Veronika ako iné deti s dyslexiou sa učí viac sluchom. Učivo musí byť jasné a krátke, nijaké dlhé texty. Najprv si učivo prelistuje mama, aby jej ho vysvetlila, aby sa to vedela naučiť. Na slovenčinu mama dcére vyrobila špeciálnu tabuľku, učivo na iné predmety treba zhrnúť do skratky a podstatu vyznačiť farebne.

Dejepis a zemepis boli Veronike úplne cudzie a mama prišla na to, že ak dcére vopred krátko povie, o čom sa budú v škole učiť na druhý deň, zapamätá si to lepšie. Stačí päť minút domácej prípravy vopred a to, čo hovorí učiteľka, jej už nie je celkom neznáme.

Rozhodla sa za jediný deň
"Vedela som, že ak prídem domov z práce o pol šiestej a až vtedy sa začnem dcére venovať, nefunguje to. Vtedy je už unavená, nevníma ma a je schopná už iba relaxovať. Tak som sa rozhodla, že s ňou ostanem doma, že to musíme finančne zvládnuť, lebo inak to nejde. Dobehnúť dva roky školy sa nedá zo dňa na deň po večeroch," hovorí. Manžel súhlasil, veď ich dieťa to potrebuje a hotovo. Veronikine neposlušné písmená rozhádzali a inak zložili život celej rodine.

Pre špeciálnu triedu sa dokonca presťahovali. "Keď som zistila, že špeciálna trieda je na druhom konci mesta, išla som sa do tej školy pozrieť na vyučovanie. Videla som, čo s nimi robia, že to tam funguje a za 24 hodín som sa rozhodla, že sa sťahujeme," usmieva sa Ľubica Lisá.
Mama mala obavy skôr z reakcie svojej staršej dcéry, ktorá má teraz už 18. Ako prijme, že by sa mali sťahovať medzi neznámych ľudí, preč od jej kamarátov? Našťastie s tým veľký problém nemala, hoci pre školu a prácu každý deň cestuje o hodinu viac.

S plyšákom pod hlavou
Až v špeciálnej triede mama prvý rok pocítila, že s dcérou doma nemá čo robiť. Akú učebnicu otvorili, to vedela, išlo to samo. V triede sa každý mohol prejaviť, každý mohol pracovať, koľko vládal a keď už mal dosť, pokojne mohol spať na koberci s plyšovou hračkou pod hlavou. Pani učiteľka totiž vedela, že o chvíľu vstane a bude čerstvý a vtedy sa naučí viac. V piatej triede je to už iné, pribudli predmety a hravosti je v škole menej. Pre citlivejšie deti je to oproti prvému stupňu veľký zlom, ale tak to býva v každej škole. Veronike stres so zmeny spustil astmu.

Deti s poruchami učenia nie sú hlúpe, ale sú iné ako tie ostatné. A iní im to dávajú pocítiť. Veronika do starej školy chodila nerada, lebo dostávala samé päťky a spolužiaci sa jej vysmievali, že nevie čítať, že sa zase pomýlila, že nevie dobre písať. Smiali sa aj na tom, že nevie urobiť kotúľ. "Podľa mňa učiteľ nie je iba na to, aby učil, ale má aj vychovávať. Učiteľka na starej škole nezasiahla, ani keď sa Veronike deti smiali trikrát za deň," hnevá sa Ľubica Lisá. Nevysvetlila deťom, že nie sme všetci rovnakí a že ak má niekto okuliare a inému odstávajú uši, to ešte nie je dôvod, aby sa smiali.

Veronika sa bála, že v škole nebude niečo vedieť. Mama ju síce naučila, že ak niečomu nerozumie, má sa prihlásiť a spýtať. Lenže učiteľka nedokázala Veronike vysvetliť látku tak, aby to pochopila, nanajvýš jej zopakovala to isté, tými istými slovami ešte raz. . "Nebola som z toho múdrejšia," konštatuje Veronika. Takže potom sa už ani nepýtala, veď načo aj.

Šikovné dievča
Veronika je veľmi šikovné dievča. Hoci nevie dobre čítať ani rozlíšiť gramatiku, pri písaní popletie alebo vynechá písmená, dokáže si sama pre seba napísať krásny príbeh o psíkovi, ktorý má dej aj myšlienku. Jej mama sa teší, že si ku písaniu sadne sama od seba. Veď dyslektik píše nerád a Veronika si začala písať svoju knihu. A má aj veľmi šikovné ruky. Na keramickom krúžku vytvorila nádherné veci, ktoré sú vystavené v obývačke vo vitríne.

Mama sa dcére venuje, ako sa len dá. Tieto deti potrebujú systém a poriadok do všetkého - majú chaos vo svojich veciach aj vo svojom dennom programe. Keď Veronike dáte tri príkazy naraz, nefunguje to, úlohy jej treba zadávať postupne. "Okrem učenia treba dozrieť, či má v taške všetky pomôcky. Nerobím to za ňu, to by sa nikdy nenaučila byť samostatná. Len jej vždy postupne poviem, čo si má zabaliť a potom sa jej postupne pýtam, či to všetko v taške naozaj má," vysvetľuje Ľubica Lisá.
Aj deti s poruchami učenia si vedia uľahčiť, čo sa dá a zneužiť svoju situáciu.

"Podľa mňa záleží na rodičoch, ako sa dieťaťu venujú, podľa toho sa mu aj darí. Ak rodičia nechajú dieťa chodiť do školy bez pomôcok a bez úloh, tak to vlastne tiež zneužívajú, keď sa mu nevenujú a dovolia mu byť lajdákom," rozčuľuje sa Ľubica Lisá.
Veronika sa s mamou učí asi dve hodiny každý deň - ale tiež robí sama, čo sa dá a mama ju "len" kontroluje. Baví ju všetko, čomu rozumie. Lenže na to potrebuje prostredníka. "Musela som si prispôsobiť život, aby som sa mohla venovať svojej dcére. Teraz však už znova chodím do práce, ale zmenila som zamestnanie. Popri učení už nemám energiu na zábavu," vysvetľuje Ľubica Lisá. Radšej dcére zavolá kamarátku alebo poprosí manžela, alebo vymyslí Veronike aktivitu, na ktorej sa nemusí zúčastňovať.

"Nie som mama na hranie," priznáva. Je tu pre ňu však každý deň.

Zdroj: Zora Handzová pre Pravda Ženy
Foto: Robert Hüttner pre Pravda Ženy