Ak dieťaťu niečo nejde, treba mu pomôcť

Cvičili sme s ním Vojtovou metódou a našťastie nie je na vozíčku," hovorí jeho matka. Len ruku má v neprirodzenej kŕčovitej polohe a preto sa mu niektorí spolužiaci smiali.

Juraj je na svojej základnej škole priekopníkom. Chodí na obyčajnú školu na Beňovského ulici v Bratislave ako prvý integrovaný žiak medzi zdravými deťmi. Je telesne postihnutý, má poruchu reči aj učenia. Ako integrovaný žiak nemusí písať diktáty a pri matematike môže používať kalkulačku, písomky z viacerých predmetov píše u špeciálneho pedagóga.

Mal problémy s jemnou motorikou, musel sa preorientovať na ľavú stranu a keď prišiel do školského veku, nevedel dobre čítať ani písať. "Nikdy sme neuvažovali o tom, že by sme ho dali do školy medzi postihnutých, hoci v špeciálnej škole by to mal určite ľahšie. Nie je ale na vozíčku a rozumovo je v poriadku, tak nech sa snaží, má na to," vyhlasuje Andrea Čalfová.

Na Vianoce bez darčeka

Aj takéto deti, rovnako ako zdraví rovesníci, vedia, ako si môžu veci uľahčiť a uliať sa. Keď sa Juraj začal v škole lajdačiť, rodičia usúdili, že zákaz počítača už nezaberá. Zašiel ku kamarátovi a hral sa tam. "Hľadal si výhovorky, nosil domov trojky, ale nie preto, že by to nevedel, ale že sa mu nechcelo," vysvetľuje mama. Keď to nešlo inak, prikročili ku naozaj tvrdému trestu: jedny Vianoce ostal bez darčeka. "Vedel to dopredu a vedel, prečo. A až to zabralo," dodáva. Na druhej strane Čalfovci vedia svoje deti aj oceniť. Keď si opravil trojky na dvojky, dostal bicykel. Niekedy stačí aj obyčajná pochvala. Každé dieťa potrebuje povzbudiť.

Šimon
Šimon je piatak. Síce chodí do špeciálnej triedy, ale tiež na bežnú základnú školu na Nejedlého ulici v Bratislave. Okrem poruchy učenia je aj hyperaktívny a v bežnej triede by s ním učiteľka mala čo robiť. Už niekoľko rokov trénuje hokej päťkrát do týždňa a cez víkend máva zápasy. Keď sa v škole ulieval on, rodičia mu na mesiac hokej zatrhli. Na ňom mu totiž najviac záleží. A Šimon sa naozaj spamätal. "Na každé dieťa platí niečo iné," hovoria rodičia. "Keď už bude mať pätnásť, veľmi s ním nevykývate," usmievajú sa.

Mama sa so Šimonom učí obvykle hodinu denne, pred písomkami aj vyše dvoch hodín. "Polročné písomky spravil na jednotky, mal iba jednu dvojku. Trojka je uňho výnimočná známka," hovorí pani Čalfová. Po učiteľoch sa nachodila dosť, pýtala sa na deti.

Deti si síce navzájom pomáhajú, napríklad, keď bola mama v pôrodnici s ich najmladšou sestričkou. Pri učení ale musí byť ona. Zakázala deťom písať si domáce úlohy v družine - veď ako potom vyzerajú! A doma je na to vždy väčší pokoj, skôr sa pritom niečo naučia. Keď sa im doma venuje, prinesú jednotky. Ako matka považuje za normálne, že ak dieťaťu niečo nejde, treba mu pomôcť. A keďže chlapci majú problémy s učením, rodičia sa dohodli, že mama ostane doma a venuje sa deťom, otec sa zase stará o živobytie rodiny.

"Naše deti sú šikovné a som na ne pyšná," vyhlasuje Andrea Čalfová. Ale zároveň vie, že ak by na ne nedozerala, keby im doma neukázali správny smer, nedarilo by sa im tak, ako teraz.

Zdroj: Zora Handzová pre Pravda Ženy
Foto: Robert Hüttner pre Pravda Ženy