Kulturistke Purdjakovej sa svalnaté ženy nepáčia

Jana Purdjaková, osemnásobná majsterka sveta v tomto športe, v sebe spája oboje. Na prvý pohľad by len ťažko niekto povedal, že drobná blondínka je špičková kulturistka. Keď však odhalí svoje telo na súťaži, rozhodcovia dávajú najviac bodov.

Niekto začne s cvičením, lebo mu chýba pohyb, iný túži po lepšej postave. U Jany Purdjakovej však zohrala úlohu ešte jedna vec - zamilovanosť. "S činkami som začala posilňovať asi v sedemnástich rokoch. Vždy som bola trochu bacuľka a túžila som schudnúť. Druhý dôvod bol, že som sa chcela zoznámiť s terajším partnerom. Vtedy sa súťažne venoval kulturistike a ja som sa chcela k nemu dostať bližšie," spomína s úsmevom športovkyňa.

Začínala bez veľkých ambícií, ale keď videla zmeny na svojej postave, rozhodla sa vyskúšať súťaženie. Začiatky neboli jednoduché, najmä pre prísny životný štýl. Postupne však prišli výsledky a ako devätnásťročná sa stala juniorskou majsterkou sveta. "Vtedy už som už bola s terajším partnerom, ktorý ma veľmi podporuje a radí mi. Aj vďaka nemu som pri kulturistike vydržala tak dlho."

Vyštudovaná zdravotná sestra svojím rozhodnutím venovať sa kulturistike rodičom veľkú radosť neurobila. Dúfali, že pôjde v maminých šľapajach a vyrazí za prácou vo svojom odbore do zahraničia. "Veľkú podporu som od nich nemala. Kulturistiku mi síce nezakazovali, ale asi by boli radšej, keby som mala tradičnejšie povolanie," vysvetľuje blondínka.

Zážitky zo súťaží, pocity pri víťazstvách a životný štýl športovca sa však nedajú len tak ľahko nahradiť. Jane pritom vôbec neprekážalo, že pre tréningy a zdravú životosprávu roky jej mladosti vyzerali trochu inak ako u mnohých iných dievčat: "Diskotéky, bary a nočné záťahy vôbec nepoznám. U mňa sa vlastne celý život točil okolo športu. Ale vôbec neľutujem."

Prvý titul čakala
Po prvýkrát zvíťazila Jana Purdjaková na majstrovstvách sveta pred jedenástimi rokmi vo Varšave. Napriek tomu, že išlo o jej prvé zlato, netešila sa tak ako pri niektorých neskorších prvenstvách. "Titul som trochu čakala. Viacerí mi vraveli, že to vyzerá dobre. A keď mám veľký bodový náskok, neteším sa až tak, lebo víťazstvo vlastne už očakávam. Len si vydýchnem, že ,je to doma´. Celkom iné boli  ročníky, v ktorých som zvíťazila naozaj o chlp s rozdielom jedného-dvoch bodov. Vtedy som po pódiu skákala od radosti," spomína.

Najväčšiu nervozitu pritom prežíva nielen pri vyhlasovaní výsledkov, ale aj pri voľnej zostave, keď je na pódiu sama. "Nie som veľká exhibicionistka, hoci si ľudia často myslia opak. Asi to viem dobre zahrať a som naoko veľmi suverénna," smeje sa. "Napätie stúpa aj pri samotnom vyhlasovaní, keď sme na pódiu už len dve a čakáme na výsledok - čie meno padne prvé a čie druhé."

Posledné roky našej pretekárke kvalitná konkurencia chýba. Vyhráva s 20-30-bodovým náskokom a je o triedu až dve vyššie ako ostatné súťažiace. Svoje robí disciplína, tréningy a veľmi kritický tréner. Blondínka je zamestnankyňou Dukly Banská Bystrica a aj vďaka tomu má na prípravu skvelé podmienky. Kulturistika je pre ňu prácou, mnoho jej konkurentiek musí popri trénovaní chodiť do roboty.
Prečo teda nepresedlala z amatérskej na profesionálnu kulturistiku? Dôvod je jednoduchý.

"Ak by profesionálky súťažili aj v hmotnostnej kategórii do 55 kíl, určite by som išla. Ale tam nie sú žiadne kategórie a ja si uvedomujem, že by som nemala šancu. Niektoré dievčatá majú 70 kíl svalovej hmoty a to je veľmi veľa. Navyše profesionálna kulturistika sa mi nepáči - nepáčia sa mi svalnaté ženy. Keď držím diétu a mám súťažnú váhu, zahaľujem sa. Žilnaté telo podľa mňa nie je pekné."

Rezeň? Nie, ďakujem
Za Janinými úspechmi a vyšportovanou postavou sa skrýva pot a tvrdá drina. Celý rok trénuje dvojfázovo šesťkrát do týždňa. Štyri mesiace pred pretekmi sa pridáva aj prísnejšia strava. Okrem výživových doplnkov je len rybu a zeleninu pripravovanú na vode.

"Pre mňa je to úplne prirodzené. Veď už ani neviem, ako chutí rezeň. Keď ho raz za čas ochutnám, poviem si, jéj, aké je to dobré. Ale potom vidím, ako tučniem, a to ma vráti späť do reality, takže nabudúce si už radšej nič nedám. Ťažšie jedlo sa totiž okamžite prejaví. Cítim, že koža na bruchu je hrubšia. Bežný človek to nevidí, ale keďže ja mám tuku na tele naozaj málo, okamžite zbadám zmenu."

Keďže sa chce, a podľa zmluvy s Duklou Banská Bystrica aj musí, umiestňovať na prvých priečkach, priberanie neriskuje. Ostatné pretekárky pritom mimo sezóny bežne priberajú desať či dokonca dvadsať kíl. Ich veľké váhové zmeny sa prejavujú nielen na zdraví, ale aj na ich tvárach.

"Mnoho kolegýň má z ustavičných zmien váhy strhané tváre. Ja si váhu nepúšťam ani mimo sezóny na žiadne veľké výlety a najmä z tváre schudnem ako z poslednej časti tela. Preto aj pri súťažnej hmotnosti 54 kíl vyzerám zdravo. Myslím, že na rozhodcov môže trochu platiť aj tento faktor. Kulturistika nie je objektívny šport."

Možno práve kvôli rozhodcom vidieť na pretekárkach aj iné vylepšenia - silikónové prsia. Reprezentantka Dukly tomuto trendu nepodľahla. Používa silikónové vypchávky v plavkách, ale operovať sa nenechala. "Prsia si necháva robiť veľa dievčat. Páči sa mi to, ale neviem, či by mi silikóny pasovali. Radila som sa aj so špecialistom v tejto oblasti, a keď ma videl, povedal, že so mnou nič robiť netreba."

Stačia mi majstrovstvá sveta
Kulturistka najradšej spomína na najprestížnejšie Svetové hry (nazývajú sa aj olympijskými hrami neolympijských športov) na Taiwane v roku 2009. "Ázijské krajiny organizujú všetky šampionáty na veľmi vysokej úrovni. Sú presní, pohostinní a celý ceremoniál prebehol ako počas olympiády, na štadióne bolo 50 000 ľudí. Mám krásne spomienky na každú krajinu, ale toto bol zatiaľ vrchol."

Nie vždy však všetko dopadne podľa predstáv, a hoci Jana patrí k svetovej špičke, ani jej sa počas kariéry nevyhli neúspechy. V roku 2001 sa zúčastnila na Svetových hrách, majstrovstvách Európy aj sveta - a po popredných priečkach skončila na poslednom z nich až ôsma. "Moje telo už bolo také vyčerpané, že vôbec nereagovalo na diéty. Môžete robiť hocičo, ono sa vypne a koniec. Uvedomila som si, že si musím viac vyberať a telo nevysiľovať. Dnes už chodím len na majstrovstvá sveta."

Šťastná jedenástka?
Drobná blondínka sa skončiť s kulturistikou ešte nechystá, hoci v minulosti jej táto myšlienka viackrát prišla na rozum. Ani nie tak zo zdravotných dôvodov, ale skôr po zlých výsledkoch. "Hovorila som si, že už nebudem súťažiť, pretože som mala skončiť vyššie a rozhodcovia mi ukrivdili. Dnes sa už na tom smejem, lebo rozhodcov je desať, takže krivdiť nie je také jednoduché."

Roztrpčenosť po pár minútach vyprchala a chuť na cvičenie sa vrátila. Len jediný raz to so skončením súťaženia vyzeralo naozaj vážne: "Raz som už aj vynechala majstrovstvá sveta. Išla som len ako divák a vtedy som pochopila, ako veľmi mi súťaženie chýba. Veľmi som chcela stáť na tom pódiu. Skončenie kariéry asi raz bude pre mňa veľký problém."

Na koniec to však zatiaľ ani nevyzerá. Rodáčka z Popradu viackrát povedala, že by chcela svoju zbierku ôsmich titulov obohatiť o ďalšie tri. "Priateľ povedal desať, ale ja si hovorím, že súťaží sa do 39 rokov, tak mi to vychádza na jedenásť. Jedenásteho som sa aj narodila, takže by to sedelo. Ale uvidíme, ako to dopadne." Po skončení kariéry bude mať pred sebou ďalšiu métu - deti a rodinu.

Text: Elena Zemková pre Magazín Pravdy
Foto: Igor Kopček, archív Jany Purdjakovej