Príbeh: Marja mala len šestnásť rokov, keď začala písať

Teraz je o päť rokov staršia, študuje matematiku a práve vychádza jej prvotina Mariotovi dediči. Študentka z Nitry ukázala, že čarovný svet sa dá nájsť aj doma a netreba ho hľadať len na stránkach preložených kníh.

Dvadsaťjedenročná Marja Holecyová o sebe skromne tvrdí, že je autorka, nie spisovateľka. Ale kamarátky z internátu sa už tešia na oslavu vydania prvotiny. Mladí priaznivci z internetu chcú knihe robiť reklamu. "Mama sa teší tiež. Už vyvesila plagát v mojej bývalej škole, kde pracuje na vrátnici," usmieva sa Marja s rozpakmi. Keď si ako stredoškoláčka sadala k počítaču a začala písať, neverila, že raz naozaj kniha vyjde. Ale snívala o tom.

Tolkien a Potter si ju získali
Vyrastala na rozprávkach Pavla Dobšinského, ale čítala všetko, čo jej prišlo pod ruku. V šestnástich rokoch ju k napísaniu vlastného príbehu inšpirovali známe fantasy knihy. Najprv mala rada Tolkienovho Pána prsteňov. Neprešiel deň, keď by si neprečítala aspoň úryvok, taká bola od neho závislá. Oči sa jej pritom rozžiaria rovnako ako pred pár rokmi nad knihou. Potom objavila Harryho Pottera.
Svoj spisovateľský talent si začala overovať na internetovej stránke, kde uverejňovala fanfiction - čítanie pre fanúšikov svetoznámych fantasy kníh. Nebola to pritom žiadna krátka zábavka, spolu vytvorila asi osemsto strán. Na reakciách mladých čitateľov zbierala svoje prvé spisovateľské skúsenosti. Niekedy vtedy začala snívať o tom, že raz by možno aj ona mohla napísať niečo vlastné.

Doma nič netušili
"Vždy som rada snívala, ale tie príbehy v mojej hlave som vždy nechávala len tak preplávať a potom som na ne zabudla. Keď som zhltla Tolkiena, Harryho Pottera a toľko ďalších fantasy kníh, mala som v sebe strašne veľa príbehov. Zrazu mi prišlo ľúto, že by sa mali len tak stratiť," usmieva sa Marja. Bol koniec školského roka, tak si v pokoji sadla do záhrady a začala.

Magický svet je jej blízky a hoci je už o pár rokov staršia, mladým rozumie a vie, čo sa im páči, čo majú radi. Neznámi tínedžeri, ktorých poznala cez svoju internetovú stránku, sa stali prvými posudzovateľmi jej diela. A keď u nich uspela, trúfla si ponúknuť knihu vydavateľstvu. Urobila tak po štyroch rokoch práce nad rukopisom.

"Keď som začala písať, doma som nikomu nič nepovedala. Chodila som na strednú a popri škole som brigádovala, prepisovala som texty, a tak si doma všimli až neskoro, že píšem aj niečo iné," spomína. Vraj by sa jej smiali. Sestry sú staršie o sedem a o deväť rokov, takže ju vychovávali akoby tri mamy a nebrali ju vážne. Ona potrebovala počuť názor niekoho nezaujatého. Tak to robila už so svojimi dávnejšími príspevkami do súťaží. Neohlásila vopred nič, počkala si na výsledok. Až keď získala kladný posudok, predviedla sa doma. "Učím sa na vlastných chybách, na ktoré ma ľudia upozornia," hovorí.

Tristopäťdesiatdva strán vzniklo za rok, ale cesta ku vydaniu knihy nebola ľahká ani rýchla. "Prológ je jediná kapitola, ktorú som za celé tie roky vôbec nezmenila," usmieva sa. Písalo sa jej dobre a rýchlo, zvládla aj trinásť kapitol za desať dní. A rovnako dlho ako písanie trvalo prerábanie textu. Príbeh sa nemenil, len sa zlepšoval a dolaďoval. Najprv podľa pripomienok Marjiných internetových kamarátov, potom podľa Marje, potom podľa redaktorky z vydavateľstva, podľa štylistickej redaktorky a zas podľa Marje. Trvalo to celý rok, takže rukopis už pozná naspamäť.

"Prvá kniha je prológ a pôvodne to mal byť iba fanúšikovský príbeh k Harrymu Potterovi," verejne priznáva autorka. Marioto vyhlásil vojnu spoločenstvu čarodejníkov a jeho mladí príbuzní majú preto problémy. Námet nie nezvyčajný, ale v ďalších častiach sa už dostáva viac k slovu originalita. Viac prostredím sa autorka zaoberá vývojom svojich postáv. Čarodejnícke klany bojujú proti sebe a všetko sa deje v slovenských dedinách Ľubietová a Horná Ves. "Chcela som len povedať, že aj my tu na Slovensku máme svoj magický svet a netreba za ním cestovať do Londýna, na King´s Cross alebo do Tolkienovej Stredozeme," hovorí Marja.

Šok z úspechu
Pri prvom kontakte si z vydavateľstva vypýtali tri mesiace, aby posúdili, či jej knihu vydajú. Marja si vtedy myslela, že odpoveď "príbeh nás zaujal" posielajú každému autorovi, aby ho neurazili. Lenže po troch mesiacoch sa ozvali aj s ponukou: Vašu knihu chceme vydať! "Bola som ako v siedmom nebi, rozplakala som sa od šťastia," pripomína si prvotný šok z úspechu. Dnes už je vo vydavateľstve rukopis druhej časti a tretí diel je v počítači.

A hoci odvtedy už prešiel istý čas, Marja si presne pamätá, kedy jej napísali z vydavateľstva e-mail, že sa im príbeh páči. Všetko však ustrnulo na podmienke, že druhý diel musí byť na svete do pol roka.

"Som študentka a keď máme skúškové obdobie, neprichádza do úvahy nič iné ako škola. Píšem však rada, takže sa to dá aj nárazovo, po nociach. Ideálne na to, aby sa dalo do príbehu ponoriť, sú vraj štyri hodiny samoty, ale v internáte nikto nie je sám," vyhlasuje mladá autorka.

Študuje na matematicko-fyzikálnej fakulte a možno z nej bude burzová maklérka alebo sa bude živiť predpovedaním kurzov meny v banke alebo možno v škole zostane ako doktorandka. Písanie by jej vraj neposkytlo taký materiálny štandard, aký chce.

Príroda hovorí rečou matematiky
"Možno to znie škaredo, ale v detstve som sme si veľa vecí nemohli dovoliť. Teraz by som to chcela vynahradiť mojej mame aj sebe," vyhlasuje Marja. Od štyroch do dvanástich rokov bola chorá a mama preto nemohla chodiť do práce. Žili z jedného platu a neskôr sa rodičia rozišli. Doma ostali štyri ženy, mama s troma dcérami. A Marjina kožná choroba si žiadala špeciálne masti a dovolenky pri mori. "Nebolo nám zle, máme sa všetky rady, ale vtedy som pochopila, že aj zdravie si možno kúpiť. Keby sme mali viac peňazí, liečila by som sa lepšie a mama by nemala toľko starostí," uvažuje Marja. Dnes o jej chorobe nevie nik, komu to sama neprezradí, tvár má čistú a krásnu.

Kedysi ju lákala filozofia. Na štúdium si však vybrala odbor, o ktorom vie, že sa s ním uplatní - ekonomickú a finančnú matematiku. Ako ide matematika ako suchý a presný svet čísiel dokopy s pestrým a tajomným svetom čarodejníkov? "S matematikou si neodporuje nič," vyhlasuje Marja rozhodne. Matematika je podľa nej dobrý základ pre hocičo, napríklad aj pre športovcov, aby si vedeli vyrátať uhol dopadu či strely.

"Už Galileo hovoril, že príroda sa nám prihovára rečou matematiky," pripomína dievčina, ktorá logické myslenie využíva aj pri písaní. Matematici teda nie sú žiadne "kockaté hlavy", ktoré žijú len vo svojom svete, môžu byť aj umelecky nadaní. Na internátnej nástenke u matematičiek nájdete síce hádanky a hlavolamy na precvičenie mozgu, ale aj fotku našich hokejistov. A kamarátky vo vedľajšej izbe hrajú karty. "Hráme útočnú hru," vysvetľujú a dobre sa pritom bavia.

V šestnástich sa človek obvykle chce vidieť aspoň o trochu starší, aby skôr patril medzi dospelých a získal vytúženú slobodu. Marja išla opačným smerom a začala písať pre tínedžerov. "Veď sa na mňa pozriete, stále mi hádajú  šestnásť a mne to vyhovuje. Stále rada snívam, tak prečo by som sa nevrátila k detským časom? A okrem toho pracovať s mládežou ma baví," hovorí Marja ako webmasterka, ktorá sa tínedžerom stará o zábavu na internete. Na polici má detské knihy vedľa filozofických, fanfiction pri matematike. A v hlave má už rozrobenú aj inú vec - dospelejšiu. "Mám len dvadsaťjeden rokov, venujem sa písaniu ,len’ popri škole a vydali mi knihu. Čo viac môžem chcieť? Písanie je pre mňa ostrovček, na ktorom sa cítim dobre. Všetko ostatné bude už len bonus," hovorí Marja.

Text: Zora Handzová pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK