Marián Miezga: Nemám rád nalinkovaný život

Väčšinou je však veselý a dobrú náladu aj rozdáva. Na hereckom povolaní si pochvaľuje aj možnosť zaziapať si. Rád sa unaví petangom, teší sa na druhé dieťa, ktoré sa im narodí v lete. Keby náhle získal milión ako jeho postava v seriáli Keby bolo keby, kúpil by si domček pri mori. Díval by sa do diaľky, usmieval by sa a spomínal na všetko krásne, čo zažil na Slovensku.

Oženili ste sa, stali ste sa otcom - nezvážneli ste?
Samozrejme, že som nezvážnel, hoci vážnym okamihom v živote sa nevyhne nikto. Ale pokiaľ sa dá, treba ich brať s nadhľadom. Páči sa mi výrok Adyho Hajdu: Žijeme veľmi krátkom vzhľadom na to, ako dlho budeme mŕtvi. Ja som mal aj dnes zlé sny, zobudil som sa nesvoj, ale postupne sa dostávam do formy.

Čo ak aj mŕtvy znamená nejakú aktivitu? Vy asi neveríte v posmrtný život?
To by sme už zašli do filozofickej sféry... Človek nevie, čo bude. Zatiaľ sme tu, a to treba využiť. Ostatné je tajomstvo.

Lukáš Latinák vás charakterizoval ako človeka, ktorý si vie udržať odstup a tajomstvo. Neoberá vás herectvo práve o tajomstvo?
Každý človek musí mať tajomstvo, ktoré si stráži len pre seba. Lukáš to asi myslel v inej polohe: Priatelia vedia, že keď sa s niekým stretnem, musím si ho najprv oťukať a som uzavretý. Keď sa však situácia preklopí, stanem sa hneď z introverta extrovertom.

Viete si život nalinkovať?
Nemám rád nalinkovaný život a keď sa mi začne linajkovať, zľaknem sa. Strasiem sa všetkého zväzujúceho a vrátim sa do situácie, keď ma život zasa môže prekvapovať. Preto mám rád aj improvizácie, ktoré hrávame. Sú slobodné a prinášajú prekvapenia - človek reaguje na podnety z okolia, vysporiadava sa s nimi.

Nebojíte sa problémov?
Mám teóriu, že problémy treba riešiť, až keď nastanú. Nie som ten, čo si dáva pozor. Mama mi vždy radila, aby som bol rozvážny, aby som nešiel tam a tam a nerobil to a to. Ja sa dopredu nebojím. Nie som nejaký celkom riskujúci človek, ale prekážky riešim až vtedy, keď sú. Potom sa im postavím a buď ich zvládnem, alebo nie. Najradšej som, keď je to však naopak a keď ma život  hneď ráno prekvapí niečím milým.

Zmienili ste sa o vašej hereckej Partičke. Nemáte ešte ponorkovú chorobu?
Nie, hoci s chalanmi sa poznáme od roku 1995. Stále sa dokážeme na javisku prekvapovať. Mnohí ľudia si myslia, že to máme všetko dopredu nacvičené, ale nie je to tak. Už sme si overili všetko - aj to, že sme si produkciu zhruba naskúšali. A to nebolo dobré. Takmer nikdy nám to nevyšlo. A keď sme si to dobre nacvičili, tak to vyšlo, lenže to už nebola improvizácia, ale scénka, teda niečo iné. Radšej preto nenacvičujeme dopredu. Radi sa prekvapujeme a čerpáme jeden od druhého. Keď si ideme improvizáciu nacvičiť a rozhodneme sa, že "aspoň v hrubých bodoch si to prejdeme", tak to nefunguje.

Improvizujete aj vo svojom živote?
Veľmi rád. Musím mať vždy nejakú zmenu.

Máte pri improvizáciách niekedy okno, chvíľu, keď neviete, čo ďalej povedať?
Stáva sa nám to všetkým veľmi často. To je normálne. Naozaj niekedy neviete, ako máte reagovať, ale to je práve to čarovné. Nie ste na javisku sám, nejde o monodrámu, máte oporu kolegov, takže nie je to tragédia. Keď sa niečo také vyskytne, my už vidíme, že kolega sa varí vo vlastnej šťave a že treba prehodiť výhybku. Vydáme sa iným smerom - hádam sa chytíme. Je to adrenalín. Samozrejme - aj trému máme. 

A niektorí ľudia predsa považujú improvizácie za ľahší žáner. Čo si o tom myslíte?
Ak to tvrdí ten, kto to už vyskúšal, tak klobúk dolu. To vôbec nie je ľahšie. Herec nevie, keď ide na javisko, čo ho čaká, ako sa bude správať, varí z prvej vody a niekedy to ide lepšie, niekedy horšie. To, čo robíme v Partičke, sú uzatvorené hry, kde Dano Dangl drží taktovku. On udáva témy a vidí, či ideme dobrým smerom, alebo či sa už skôr trápime a vtedy to zastaví. Sú to príjemné hry, ale potom robíme aj spontánnu improvizáciu, to je občasník, kde si nosíme témy a sme celkom nepripravení. Improvizácia trvá od desať po dvadsať minút, musíme ju doviesť k pointe, pričom tam nie je nikto, kto by stlačil úľavný gombík "stačí". Tam sme sami, na tenkom ľade.

Partička znamená aj priateľstvo?
Myslím, že to aj cítiť. S Petrou Polnišovou si hocikedy zatelefonujeme, o chalanoch ani nehovorím, i keď je stále menej času, lebo máme veľa povinností. Odohráme predstavenie, aj sa porozprávame, ale nám to nestačí. Boli sme zvyknutí často sa stretávať, no teraz si už musíme stretnutie naplánovať do "debilníka". Musíme sa stretnúť aj na viackrát, lebo na prvý raz všetko nepreberieme. Najviac si spolu užijeme, keď ideme na nejaké turné.

Určite už ani nedodržiavate ten dohovor, že na narodeniny chodíte všetci na počesť oslávenca v oblekoch a s kravatami....
Samozrejme, že to držiavame. Nedávno som mal meniny a všetci sme boli v oblekoch.

Ženy na vaše priateľstvo nežiarlia? Nerozbíjajú vašu partičku?
O tejto téme radšej pomlčím. Žiarlia a doteraz nechápu, o čom sa môžeme stále toľko rozprávať. Keď poviem, že sa idem stretnúť s chalanmi, nasleduje poznámka: Však teraz si bol s nimi v divadle! Ale my sme predsa v divadle riešili iné veci.

Debatujete aj o politike?
Málo. Len vnímame, že politika je a musí byť, a hlavne sa z nej snažíme vykrajovať to dobré, čo aj nám prinesie nejaký úžitok. Niekedy si vieme aj zanadávať na aktuálnu tému, ale žeby sme extra riešili politiku, to vôbec nie.

Pre vás sú teraz naliehavejšie otcovské povinnosti, v lete čakáte druhé dieťa. Aký ste rodič?
Pomáham, kedy len môžem, so synom Filipom trávim času, koľko môžem a máme sa veľmi radi. Má štrnásť a pol mesiaca.

Čo by ste chceli dať svojim deťom?
Mal som veľmi pekné detstvo a to by som dožičil aj mojim deťom. Chcel by som byť viac ako otec, chcel by som byť aj kamarát, ktorý si s dieťaťom sadne a o všetkom sa porozpráva. Samozrejme, že budem aj prísny, lebo deti vám inak môžu vyliezť aj na hlavu.  Veľa kamarátov, ktorí už majú staršie deti, mi potvrdilo, že do troch rokov si dieťa robí mantinely, skúma, čo všetko môže, a je na rodičoch, aby mu teritórium skresali. Dieťa však pri tom musí pociťovať lásku. Takto by som to chcel.

V seriáli Keby bolo keby hráte smoliara, ktorý sa stane milionárom. Ako by ste sa správali, keby ste vyhrali milión vy?
Hrám jednoduchšieho, dobrosrdečného človeka Jana Kubíčka, ktorý zrazu pri tipovaní zápasov vyhrá množstvo peňazí. Táto línia sa mi veľmi zapáčila - je to obraz šťastlivca, ktorý príde veľmi ľahko k peniazom a ľahko ich aj míňa. Ja by som sa určite takto nesprával, ale niečo na tom je - peniaze bez veľkej námahy sa ľahšie míňajú. Ja nie som veľmi šetrný človek, takže iste by som si vedel veľmi rýchlo s tými peniazmi poradiť. Asi by som si kúpil domček pri mori, malú chajdičku, kam by som občas odletel a zaplával by som si. Na to by som vedel peniaze obetovať a dal by som aj na rodinu, lebo ako povedal Jan Tříska o bohatstve: Vraj by chcel, aby jeho rodina mala vždy plnú chladničku. To je podstatné.

Vyskúšajme si ešte nejaké keby: Keby ste sa narodili pred dvesto rokmi, bolo by vám lepšie?
Ja som spokojný s tým, čo je.

Keby ste boli vedec, čo by ste chceli objaviť?
Chcel by som byť ten, kto vynájde lieky proti zákerným chorobám. Bezbrannosť v tomto smere ma ubíja.

Keby ste sa stali právnikom, ako to pôvodne malo byť, boli by ste úspešný?
Právnik je svojím spôsobom tiež herec. Musí mať talent, keď dokáže obhajovať aj človeka, o ktorom možno niečo vie. Je to zaujímavé povolanie.

Keby ste si mohli vybrať rodisko, bolo by na Slovensku?
Ťažko povedať, keď som si nevyskúšal nič iné. Keby som sa narodil ako Talian, bol by som spokojný, že som Talian. A mám rád Španielsko, ľudia sa mi tam zdajú srdečnejší než u nás. Ale ja som spokojný, že som sa narodil na Slovensku. Mám veľa zážitkov, spomienok a spomienky sú pre mňa to najdôležitejšie. Tie vám nikto nezoberie. Viem si vychutnávať život plnými dúškami, aby som mal na čo spomínať, keď budem starý sedieť pri mori, fajčiť fajku a pozerať do diaľok.

Keby ste mohli na sebe niečo zmeniť, čo by to bolo?
Moja tvrdohlavosť. Som veľmi tvrdohlavý človek.

Ste vôbec niekedy smutný?
Bývam smutný, ako každý, ale ja som vtedy najradšej sám. Idem tam, kde ma nikto neruší a vysmútim sa sám.

Nedáte si napríklad pohárik borovičky?
To závisí aj od toho, o aký smútok ide a kde sa momentálne nachádzam. Samozrejme, niekedy si dám aj pohárik. Som vínový typ a mám rád dobré vínko.

Máte rád aj čokoládu, alebo tak sa utešujú len ženy?
Aj na mňa to funguje. Mávam nárazové obdobia: prejdú tri mesiace a na sladké ani nepomyslím, ale potom príde obdobie, keď zjem všetko sladké, čo uvidím. Vtedy som nervózny, ak nemám doma nutelu, ktorú strašne ľúbim. Sladké maškrtím na etapy.

Zakladáte si na svojom peknom hlase?
Nie. Niekedy si rád zaziapem, a to sa v herectve povoľuje.

Znášate, keď na vás niekto kričí?
Ak to niekto považuje za svoj spôsob ventilu, tak, samozrejme, nech sa páči. Ja som taký, že to vydržím. Som ten, čo drží.

Má slávne predstavenie Na koho to slovo padne nejaké pokračovanie? 
Práve sa teším z nového predstavenia, z Goldbergovských variácií od Taboriho, ktoré hráme v DPOH. Už dávnejšie sme naliehali na Petra Mankoveckého, s ktorým sme robili Na koho to slovo padne, aby pre nás znova niečo vymyslel. Zapojil aj Maťa Hubu, Ľuba Vajdičku a naskúšali sme túto inscenáciu. Hrám priamo Goldberga a ide o humorný pohľad na vznik divadelnej inscenácie a na vznik sveta. Je to príjemná paralela, inteligentné dialógy o zmysle života. Každý divák si tam niečo nájde.

Ste najmä divadelným hercom?
Sú rôzne kategórie herectva - čisto divadelný, čisto filmový, komik... Ak chceme uživiť rodiny, tak musíme byť všetko v jednom. Viem si síce predstaviť, že by som bol len divadelný herec, ale to by museli byť iné divadelné podmienky. Pôvodne som chcel ísť na VŠMU kvôli filmovému herectvu, ale v škole som si obľúbil divadlo. Zamiloval som si aj dabing, ktorému sa však momentálne nevenujem, lebo mám veľa inej roboty. Film mám však stále rád. Keby bolo keby sa napríklad nakrúcalo filmovým spôsobom v naozajstných exteriéroch, takže to bolo úžasné. Celý štáb výborne fungoval, s kolegami hercami sa mi dobre robilo. Divadlo zasa poskytuje živý kontakt s divákom a aj keď máte rolu naštudovanú, každé predstavenie je trocha iné. V Partičke sa výborne bavíme. Ťažko si medzi tým všetkým vybrať.

Marián Miezga
Narodil sa 31. októbra 1974 v Bratislave, vyrastal v Rači. Pôvodne chcel študovať právo, ale prihlásil sa na VŠMU. Hrá v Astorke, účinkoval vo filme Rozhovor s nepriateľom, v cykle Vyprávěj, diváci ho poznajú aj zo seriálov Panelák, Keby bolo keby, ale najmä z Partičky. Už vyše 250 ráz hral v kultovom predstavení Na koho to slovo padne. Nedávno mala premiéru nová hra Goldbergovské variácie, kde hrá Goldberga. Žije v Bratislave, je ženatý, má jedno dieťa.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu