Martin Hrča: Meno si nezmení

Pred porotou nemohol a nemusel povedať nič. O jeho stvárnení zadanej témy Desaťkarátová vášeň v konkurencii deviatich kolegýň rozhodla jednoznačne. A tak sa po prvom víťazovi súťaže Borisovi Hanečkovi stal druhým mužom, ktorý vytvorí novú módnu kolekciu pre známy módny dom. To je totiž hlavná cena pre víťaza.

Z tábora na móla

Práve Boris spôsobil, že súťaž mladých talentov mala ročnú pauzu. „Vytvorenie a realizácia kolekcie chvíľu trvá,“ povedal nám zástupca organizátora Martin Michalica. „Vyrobili sme ju vo veľkých objemoch a rozdistribuovali od Saudskej Arábie cez Ukrajinu až po Slovensko.“ To isté čaká teraz Martina, ktorý, mimochodom, Hanečkovi pred dvoma rokmi predsa len jednu cenu – cenu diváka – „ukradol“. Tentoraz si vzal tri zo štyroch. Študent tretieho ročníka VŠVU, odbor odevný dizajn, miluje všetky druhy hodvábu, lebo krásne vonia. Z farieb preferuje zelenú, lebo dobíja baterky, inak majú v jeho tvorbe všetky rovnocennú pozíciu.

„Mám rád aj modrú, súťažil som so sivo-červenou kombináciou. Vždy je to o pocite.“

Jediný prvok, ktorý nech tvorí čokoľvek, akosi automaticky vtesná všade, je kruh.

„Kruhové sukne sa mi zakaždým prešmyknú. Aj teraz, hoci som staval na úzkych modeloch, nedalo mi a vpašoval som tam jeden kruhový volán. Je to tak trošku môj rukopis,“ hovorí. Počas svojho krátkeho života prešiel ako každý tvorca niekoľkými fascináciami.

„Mal som štandardné etno obdobie a trvalo pomerne dlho,“ spomína. Postupne sa jeho štýl čistil a kolekcia, s ktorou zvíťazil, je smer, ktorým sa bude uberať ďalej. „To je to, čo ma vystihuje, v tomto som sa našiel.“ Tvoril ju od augusta a, ako všetci súťažiaci, za vlastné.

„Nechcem uvádzať presné čísla, ale rádovo ide o päťcifernú sumu,“ poodhalí rozpočet. Z čoho ho však študent, chlapec z priemernej rodiny od Liptovského Mikuláša, financuje?

„Z letných brigád, robievam animátora v detskom tábore a z mojich prvých zákaziek. Keď chce niekto zabiť čas žúrovaním, je to jeho vec. Ja chcem robiť toto, a preto venujem všetok svoj voľný čas i peniaze tvorbe.“

Len tak na okraj. Pre mamu má kúpenú látku na sukňu už tri roky. Čas na to, aby ju ušil, si stále nenašiel.

Dostal ho Dior

Martinove začiatky v brandži môžeme označiť za klasické. Kým iní chlapci preferovali autíčka, on sa hral s bábikami. Strihal mame záclony a šil. Otca zase pripravil o pár košieľ, ktoré prerobil na svoj obraz.

„Určite som vedel, že sa budem venovať výtvarnému umeniu, len bolo treba nájsť ten správny smer. Na chvíľu som zblúdil,“ smeje sa. Na strednej škole v Ružomberku sa rozhodol, že módnym návrhárom nebude, a vyštudoval propagačné výtvarníctvo. Lenže fascinácia textíliou stále prerážala na povrch a potom vybuchla v jasných farbách.

„Bol som asi druhák, keď som videl pre mňa prvé haute couture od Diora. Padla mi sánka. Dve noci som o ničom inom nerozmýšľal. Vtedy som sa rozhodol defi nitívne.“

Elementárne zručnosti získaval doma systémom – ušijem, vypáram. <

„Nevedel som ani strihať, ani šiť. Jedny šaty mi trvali aj dva mesiace,“ smeje sa, „ale mal som odhodlanie a venoval tomu všetok čas.“

Na báze pokus-omyl občas šil kamarátkam šaty na stužkovú a niektoré historické kúsky má odložené dodnes.

„Nedávno mi jedny padli do ruky a bolo celkom zábavné po čase vidieť, ako boli ušité.“

Senášiová nie

Na svoj vek je Martin svojím spôsobom konzervatívny. Z nedávnej diskotéky odišiel znechutený na najvyššiu možnú mieru.

Veľké výstrihy, minisukne, prvý plán.

„Žena si po stáročia budovala svoju cestu k rovnoprávnosti. Dnes je vulgárna; úplne zmazala všetko ženské a pekné, čo na sebe mala,“ odmieta sexi „oblečky“. Sám je fascinovaný najmä ženskou šijou. Svoj postoj potvrdil aj súťažnou kolekciou. Jeho modely sú sivé, miestami až nedobytné. Svoju vášeň, ktorú vyjadruje červená, žena skrýva. Preto neprekvapí, že za stelesnenie slovenského nevkusu považuje Luciu Senášiovú a jej štýlu obliekania podobné ženy. Prekvapí skôr ideálom krásy. Ak by mohol, rád by obliekol Ivu Bittovú – „jej charizma je neskonalá“, Aňu Geislerovú, Meryl Streepovú či Nicole Kidmanovú.

„U nás, žiaľ, je zákazník nastavený na masovosť a trendy. Pritom sa zabúda na vnútornú kvalitu a hodnotu odevu. Ja sa do svojich modelov usilujem vkladať niečo zo seba; chcem, aby šaty vyjadrovali ženu navonok, aby boli tlmočníkom toho, aká naozaj je. Možno toto je priestor, ktorý by som u nás chcel zaplniť,“ zafi lozofuje.

Idea je to pekná, uvidíme, nakoľko Martina zvalcuje reálny život. Ešte má pred sebou tri roky štúdia a tri roky skúseností. Teraz vidí svoju budúcnosť skôr v sólo kariére. Stáž vo veľkom módnom dome by rád prijal, ale pracovať preň ako dizajnér netúži.

„Som presvedčený, že v tieni veľkého stromu sa vyrásť nedá,“ vysvetlí. Preto by bol radšej sám sebe pánom.

V prípade, že sa mu podarí vybudovať vlastnú značku, ponesie názov Martin Hrča. Nič proti tomu, ale Hrča nie je práve najideálnejšie meno pre značku, rýpeme.

„Áno, nie je to luxusné priezvisko, ale čo teraz? Mám si ho zmeniť na talianske? Šiel by som sám proti sebe,“ ani chvíľu neváha s odpoveďou. „Moja móda nie je o povrchných záležitostiach. Stojím si za svojím menom a chcem tvoriť pod ním,“ sympaticky sa obháji. Ak sa totiž uchytí, čo pri jeho talente vôbec nie je nereálne, a jeho móda bude unikátna, stane sa značkou aj Hrča. Takto to funguje, čo svet svetom stojí. Uvidíme. Na svet podľa Hrču si však musíme ešte chvíľu počkať.