Zachráňte Andrejku

Na začiatku septembra sa mail v redakčných počítačoch objavil znovu. Na kontaktnom telefónnom čísle sa ozval Andrejkin otec Pavol Bartulák. V telefóne mal energický hlas: "Nie, Andrejka viac krv nepotrebuje. Už ju operovali. Bohužiaľ, zistili jej to isté, čo mala jej mama. Je to rakovina..."

Znelo to ako úder do hlavy. Predstavila som si 20-ročné dievča, ktorému práve zomrela mama. Dievča, ktoré musí zároveň čeliť správe, že má zhubný nádor, a vzápätí tvrdému zisteniu, že už nebude mať vlastné deti. Mláďa, ktoré sa určite veľmi bojí, ale nemá ho už kto materinsky pohladiť a povedať mu "? dcérka, zvládneš to. Keď som stúpala do Národného onkologického ústavu na Klenovej ulici v Bratislave, nebolo mi všetko jedno...

V jedálni rádiologického oddelenia ma privítala so širokým úsmevom. Andrejka.

Počas našich stretnutí som zistila, že Andrejka Bartuláková nie je žiadne chúďatko. Je to 180 cm vysoká slečna s peknou postavou, tmavými očami, so šibalským úsmevom a s hustými kučeravými vlasmi. Vážnu chorobu prezrádza iba jej pleť. Je porcelánovo bledá ako tvár Snehulienky. "Ľudia mi dali litre krvi. V ružinovskej nemocnici sa už aj hnevali, čo tam stále všetci chodia a každý len "? Bartuláková, Bartuláková. Vraj to nebudú mať kde skladovať. Tatino mal prvé dni, keď jeho kolegovia poslali ten mail, celý čas vybitý mobil. Ľudia mu stále volali, chceli mi pomôcť. Aj dnes má ešte dva-tri telefonáty denne."

Ak som aj cítila rozpaky z Andrejkinej ťažkej diagnózy, ona ich okamžite zahnala svojou bezprostrednosťou. "Ty chceš asi počuť, čo sa mi stalo. Poviem ti, nerobí mi to problémy," vyhlásila. Na otázku, či sa nebojí, odpovedala pevným hlasom. "Nie, nebojím." A ja som vedela, že Andrejka neklame. Má odvahu a zdravý nadhľad, s ktorým sa musí človek narodiť. Cez tragické tohtoročné leto, ktoré muselo byť najťažšie v jej živote, sme prešli rýchlo. "Mamina sa od februára sťažovala na bolesti žalúdka. Mala silnejšiu postavu, ale schudla na 65 kíl. Ešte si pamätám, ako sme sa pred jej odchodom do nemocnice spolu smiali. Mamina si už mohla obliecť moje veci a vykrúcala sa pred zrkadlom v mojich tričkách. Tak si ju budem aj pamätať. Operovali ju 14. júna. Ešte v ten večer o desiatej zomrela..."

Andrejka mala ťažkosti s krvácaním už takmer rok. "Lekári to vedeli, ale snažili sa mi pomôcť liekmi. Brala som toľko tabletiek, že si už ani nepamätám ich názvy." Krátko pred maminou smrťou sa však porucha mladého tela ohlásila s novou silou. "Keď mamina zomrela, bolo to už nezvládnuteľné. Na druhý deň po jej smrti ma vzali do nemocnice."

Andrejku operovali v ružinovskej nemocnici. Na pohreb svojej mamy ísť nemohla. Bola v zlom stave, lekári ju jednoducho nepustili. "Je to tak dobre. Pamätám si ju živú a veselú," tvrdí. Je zbytočné pýtať sa, či jej je smutno. Je vidno, že žiaľ za mamou má odložený na čas, keď už bude mať naň silu. "Teraz nemôžem plakať. Teraz musím vydržať," hovorí presvedčivo. Dva týždne po operácii sa Andrejka dozvedela, že má zhubný nádor. Piateho augusta ju čakala "veľká operácia". Potom prišla chemoterapia a v polovici októbra ožarovanie v Národnom onkologickom ústave a ďalšia chemoterapia.

Maturitu zvládla

S Andrejkou som sa prvý raz stretla v deň, keď prišla na rádiológiu. A odvtedy má nabitý program. Otec, krstná, babka, bratia "? všetci ju navštevujú. Je miláčikom "svojich chlapov" a má šťastie aj na ďalších ľudí. "Zakaždým, keď ma pustili z nemocnice, tatino mi celý deň vyváral dobroty. Veľmi veľa pre mňa urobila aj rodina môjho bývalého priateľa Andreja. Zháňali krv, Andrejova mama bola so mnou dokonca na prvej chemoterapii. Akoby si povedala, že sa o mňa postará, keď už nemám mamu." O Andrejovi "do novín" nechce hovoriť. Je to asi ešte príliš čerstvé...

Častou návštevníčkou je aj Andrejkina teta. Monika, najmladšia sestra jej mamy, pracuje v Národnom onkologickom ústave. Na prvý pohľad je jasné, že sú príbuzné. Obidve sa dokážu smiať, až sa steny trasú. Keď však Andrejka s nadšením pózovala fotografovi, Monika zvážnela. "Doteraz sme sa z toho nespamätali. Je to šok..." Aj pán Bartulák by chcel svoju jedinú dcéru ochrániť pred všetkým zlom. "Veď je to decko, čo ešte nezačalo žiť. A predstavte si, deň pred nástupom na ožarovanie zmaturovala v hotelovej akadémii v Piešťanoch. Poriadne som si to uvedomil, až keď mi dala do ruky maturitné vysvedčenie."

Pred druhou návštevou mi Andrejka smutne oznámila do telefónu. "Som na tom zle." Zovrelo mi hrdlo. "Vypadala mi už polovica vlasov. Vyzerám otrasne." Uľavilo sa mi. Opäť ma vítala s úsmevom. Bola krajšia než predtým. Vlasov mala síce trochu menej, ale stále vyzerali, že ich je viac ako treba. Znovu a znovu ma rozosmievala svojimi výrokmi a tým, čo ju práve "trápilo". Vlasy, oblečenie, línia... Nikdy nie choroba. Pri našom bezstarostnom "trkotaní" som pochopila: Andrejka sa nepotrebuje dať zachraňovať. Má v sebe to najdôležitejšie, čo treba na prežitie: obrovskú chuť žiť a nevzdať sa. Už sa teší, ako ju najbližšie pustia domov a stretne sa s rodinou a kamarátmi. Tí jej chýbajú najviac. Keď som sa jej opýtala, čo by potrebovala, bez rozmýšľania odpovedala: "Úplne mi stačí pocit, že na mňa niekto myslí. Držte mi palce."

Marcela Pružincová